čo prenikal
cez múry mohutných
skál.
Cítila som chvenie,
no nevidela tvár.
Za dverami stála
som malá,
krásne zmätená.
Počúvala sladkú hudbu
čo zostala tam
nechcená.
A čas plynul
aj rytmy sa zmenili.
A podstatné zakrývali
sny ktoré
sa plnili.
Zvuk bielich i čiernych
klapiek pod mojimi
rukami menil
sa na oázu.
Pripúšťam však
chvíle keď,
rozbila som viac
než vázu.
Na papieri slová.
Stále pokropené
slzami.
Čítali sme biele
riadky, skrývajúc
sa medzi menami.
Cítim moju hudbu
stále, nič nie je
zmenené.
Pred mojimi očami,
či ušami skôr
zostali moje
piesne zranené.
A červené pery
zostanú, avšak
nie ako včera.
V prázdnych
notách zostala
nepatrná diera.
Sadám si za klavír
práve tak
ako vtedy.
Vedľa mňa
iný, cudzí
človek sedí.
Nepočujem viac ten tón
čo prenikal
cez múry mohutných
skál.
Necítim už chvenie,
no videla som tvár.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár