Zatiaľ čo Darma a Tom stáli pred bránou podniku v tuhom objatí, Linda a James bujaro tancovali.
Bolo to dievča z dobrej rodiny. Jej otec, kapitán Roberts bol veľkou osobnosťou. Hovorilo sa o ňom ako o búrlivom, vášnivom, ale srdečnom človeku. Linda sa na neho zrejme podala.
Matka jej skonala pred rokom. No išli o nej vždy veľmi čudné chýry. Ľudia ju nemali radi, pretože vraj bola nevľúdna a krutá.
Linda mala veľmi temperamentnú, neskrotnú povahu. Zatiaľ čo Darma snívala o veľkej láske, jej priateľka sa rada zabávala a koketovala s mužmi. Myslím že v tom bola aj dávka strachu.
S Jamesom mali románik už dlhšiu dobu. Vyhovoval jej. Nebral život príliš vážne a pritom bol galantný a vyžarovalo z neho sebavedomie.
"Och, James, ničíte ma, už nevládzem" koketne pohodila rukou a pokrčila červenými perami.
"Drahá moja, práve teraz sa tanečné kolo rozbieha...".
Mary mu položila ruku na ústa a začala ho hrešiť. Pobozkal ju na dlaň a ešte bližšie sa k nej pritisol.
Ako sa podnik zapĺňal, silnel aj veselý cvengot tanierov. Tu i tam si niektorí začali pospevovať. Bolo počuť prenikavý vresk, výkriky a výbuchy hlbšieho mužského smiechu. To sa mladí muži ako vždy hádali so svojimi priateľkami. Na niektorých chlapcoch už bolo badať účinky alkoholu.
Od vedľajšieho slova vykrikovali dievčatá na Jamesa.
"To je hrozné!" vyslovila svoju nevôľu Linda.
"Tie sú ale drzé! Viem, kto sú. Nijaké slušné dievča by si to nedovolilo. Len počúvajte!"
"Hej James, počuješ!" vykrikovala ktorási z nich, taká pekná blondínka. "Dúfam že si na mňa ešte nezabudol, James".
"Kdeže dušinka!" odpovedal galantne.
Linde lichotilo, že ho to očivide rozčuľovalo a pocítila voči blondínke neskrotný odpor.
"Zatancujeme si?" volala blondínka.
"Možno" odpovedal a rýchlo sa obrátil k Linde. Tá sa tvárila nesmierne urazená, no James akoby to prehliadal.
Kým sa vnútri bili chlapci, lietali taniere a dievčatá neslušne pokrikovali na Jamesa, vonku v pokojnom tichu, za mierneho svitu mesiaca v objatí stáli Darma s Tomom. Vedľa nich stál pokojne pár mladých koní.
"Nevyznám sa v koňoch" poznamenala Darma.
"Nikdy som ani na jednom nesedela, a ak som sa niekedy pokúšala poháňať, boli to poväčšine chromé kone, ktoré ledva nohy prekladali. Ale nebojím sa koní, mám ich veľmi rada. Myslím, že to mám vrodené."
Tom sa na ňu pozrel obdivujúcim, nadšeným pohľadom.
"To je odvaha! To je to, čo sa mi u žien páči... odvaha! Z niektorých dievčat, ktoré som vzal na výlet, mi bolo až zle, vertemi. Och strašne ma rozčuľoval! Boli nervózne, triasli sa, kričali, klátili sa. Myslím že aj do koča si sadli kvôli mne, a nie preto, aby sa previezli. A mne sa páči dievča ktoré má rado kone a nebojí sa.... Vy ste hotový poklad, Darma. S vami sa dá o všetkom porozprávať..."
Darme to zalichotilo.
"Možno, že človek sa musí na to narodiť, aby mal rád kone" odpovedala.
Vysadli na voz. Oči jej zaiskrili, keď v tuhých, napnutých opratách pocítila silu prekrásnych bujných zvierat a Tom hľadel na ňu so záujmom, zdieľajúc jej nadšenie...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár