No, niekde, ako sa to vezme.
Niekedy to proste potrebujem. Zmiznúť. Lebo sa cítim ako uprostred veľkomesta v neskutočne veľkej premávke, kde dýcham miesto čerstvého vzduchu výfukové plyny a kde počujem tisíce hlasov okolo mojej hlavy.
A keď sa cítim takto, tak proste utečiem. Viete, ako keď potrebujete objatie.
Ja obíjmam stromy. Na mojej ceste. Chodia tam iba ľudia s dôvodom. Viem to. Chodím tam už roky.
Na vrchu sa ľudia milujú, obíjmajú, smejú sa, plačú, spomínajú alebo majú chuť zdochnúť.
Ľahnem si na trávu a kukám na obláčiky. Dnes boli mimoriadne fascinujúce. Spoza hustej bielej vatičky, mierne zdobenej pochnúrnou čiernou vykúkala azúrovo modrá obloha.
Do chrbta ma pichá nejaká burina a určite mi tam ostane červený fliačik. Nehne ma posunúť sa. Našla som si super miesto. Viete, ako v kine keď sedíte presne v strede.
Moja rozvinutá fantázia naberá na obrátkach. Z oblakov si vytváram obrázky. Postavičky, zvieratká, mozaiky. Mám opäť päť rokov.
Niečo ma šteklí na ruke. Pozriem sa. To mucha si moju ruku zvedavo obzerá a prechádza sa. Neodženiem ju. Opatrne hýbem rukou a hrám sa s ňou. Prechádza mi pomedzi prsty, chytím ju do dlane. Potom ju pustím. Odletí.
Ja si zasa ľahnem a pokračujem vo vytváraní rozprávky z obláčikov.
Počúvam nejakú pesničku. Milujem spôsob akým mi klameš.
Rihannu moc nemusím, ale musím povedať že toto sa im podarilo. Ten klip mi pripomína úsek môjho života.
Vo vlasoch už mám určite kilogramy buriny. Môj pes si ľahol vedľa mňa a položil mi na brucho hlavu. Bezstarostne som sa zasmiala a povedala som mu "áno Bruno, tam raz bude bejby". Nechápavo na mňa pozrel a otočil hlavu.
Spomenula som si na to ako mi ho otec pred siedmimi rokmi doniesol v škatuli. Medzi rečou, dnes som zistila že som dcérou svojho otca. Pijem totiž pivo, spôsobom akým to vie len môj úžasný otec.
To malé čierne bambuľaté šteniatko stihlo vyrásť tak rýchlo že som si to ani nevšimla. Áno, prešlo sedem rokov. Čas letí. Pamätám si len že poriadne nevedel chodiť a už poslušne kráčal vedľa mňa na vodítku ktoré bolo ťažšie ako on sám.
A teraz tu vedľa mňa leží sedem ročný nemecký ovčiak, ktorému chlpy na papuli začínajú šedivieť. No a čo? Stále je to krásavec.
A tu mi došlo. Čo sú to dva roky? Nie je to nič. Úsek tak krátky. Ani sa nenazdáme a je to za nami.
Ak sedem rokov zbehlo ako voda, ako zbehnú dva?...
Kropí. Obloha sa zatiahla. Obláčiky, ktoré teraz zmenili svoj názov na mraky sa mi už nepáčia. Vyzerajú tak nahnevane.
Niekto tam hore asi plače. Prečo? Áno viem rozcitlivieť ľudí, žeby som vedela aj toho hore?
Tak som sa postavila. Neotriasla som si hlavu, načo? Doma sa učešem. Vyzerám ako striga, ktorú prestala poslúchať metla a spadla do kopy sena. No a čo?
Tak som rýchlo zbehla cestou dolu. S výrazne priblblým, ale zato úprimným úsmevom na tvári.
Ale musím sa ponáhľať, lebo o chvíľu začne liať viac. A ja zmoknem...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
malapohroma
8. 8.augusta 2010 20:19
aky krasny clanok
Napíš svoj komentár