Obzrela som sa.
Letmo. Nechcela som sa dlho dívať.
Rozprestrel krídla.
Čakala som že vzlietne.
Myslela som že odletí. Ako ostatní.
Sedel tam. V diaľke.
Cítim letný vánok.
Myslím, že jeho oči svietili zelenou.
Tunajšie stromy,
ma držia v náručí.
A zem roní slzy,
pred mojimi očami.
Nikdy som nechcela odísť.
No niečo sa vo mne zlomilo.
Hľaď na západ slnka,
nemyslím si že ho už nájdem.
Bude mi chýbať zima,
a svet krehkých vecí.
Nikdy som si nemyslela,
že môže byť silnejšia láska.
Ale musím ísť.
Vymením pohľad na Tatry.
Cítim jej žiaľ.
Hovorím, nesmúť Matka.
Ani netušíš.
Budem ťa vždy milovať.
Hron na Dunaj sa zmení.
Aby človek našiel,
musí stratiť.
Viem že raz sa pominú,
zelené lúky za mojim oknom.
Nehovorím že to nebolí.
Ale vnútri bude láska.
A sokol sedí na skale.
Uprene sa na mňa díva.
Vstanem a pôjdem.
Za nami.
FOR @hajzelodkosti
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
gothicpoethic
20. 6.júna 2010 11:30
Pozor na čiarky, zbytočné slová a platí nepísané pravidlo, že frazeologizmy by sa v takýchto útvaroch nemali používať. Ale niektoré časti boli fajn.
7
@bonita vďaka ... na to že to je vlastne venované len jednému človeku tak aspon niektoré časti sú dobré
Napíš svoj komentár