Lebo aj to teraz bolí.
Nehľadajte prosím pointu. Myslím že ju nenájdete.
Mám ten pocit keď ti v hrdle naviera hrča a svet dookola proste prestane mať význam.
Nestalo sa nič veľké čo by ma zlomilo. Možno som precitlivelá z tých liekov.
Kurva! Nie som. Je to pre to!
Veci zatiaľ nereálne ma väčšinou prestanú trápiť po piatich minútach. Poviem si, šak dajak bolo, dajak bude. Ale toto nie.
Tá myšlienka mnou preteká jak hnusná choroba.
Pri tej predstave mám ten pocit šmariť niečo o stenu a potom nadávať pomedzi slzy.
Prepáč ale, je mi jedno že si o mne budeš myslieť že nie som normálna.
A možno aj nie som a možno len šialene ľúbim.
Nie som malé dieťa a uvedomujem si situáciu. S jasnou a čistou hlavou. Viem. Ale aj ja som len človek ktorý sa bojí, človek ktorý žiarli a človek ktorý taktiež neznesie všetko.
Lebo ak by som mala možnosť drieť od rána do večera jak kôň, aby som tomuto zabránila tak áno drela by som.
A možno som stará škola alebo čo. Ja neviem.
Fakt je že si to neviem predstaviť.
A neviem čo týmto chcem povedať. Asi zrejme nič. Aj tak sa cítim jak keby mi niekto jebol s panvicou po hlave.
Horúčku zrejme nemám takže neblúznim.
A možno som v tvojich očiach teraz klesla alebo čo. Možno.
Potrebovala som to len napísať. Neviem či od zlosti alebo prečo ale proste som potrebovala.
To je jedno.
Jediné ospravedlnenie na to je (aj keď necítim potrebu ospravedlniť sa, lebo každý by to cítil rovnako) je to že MILUJEM. Veľmi!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár