Hĺbka
Chladne tmavé sú moje rána
mi kúsok svetla nevidieť
keď prebúdzam sa vždy sama
nikto mi nemá čo závidieť.
Z postele vstávam a obliekam svoje nahé telo
najradšej však obliekla bych svoju ubolenú dušu
ale i ono sa v tomto svet dosť natrpelo
ako netušiace kone, čo do vojny klušú
Vchádzam vonka, zamykám dom
vyzerá, akoby ho ovládla prázdnota
však nie je to tak veď ja bývam v ňom
no i napriek tomu volá – Samota!
Kráčam ulicou a nevnímam tie stovky tvárí
hľadiace na moju smutnú tvár
nie vždy sa totiž človeku darí
pochopiť aký má v sebe dar.
V diaľke sa už črtá veľký most
o chvíľu bude koniec trápenia
chápete ľudia, že už mám toho dosť?
už nechcem prežívať tie úbohé pocity súženia.
Pomaly kráčam po moste a ihneď pozerám do hĺbky
ktorá mi príde ako jediný liek a rozmýšľam
dajú mi aspoň kvety do hrobky?
zavrhnem však ihneď túto predstavu
.......a zábradlie preliezam
Tá nekonečná hĺbka je moja záchrana
o chvíľu bude koniec bolesti
bola som na celom svete sama
zatváram oči a do hĺbky púšťam svoje kosti.
Pomaly padám ako kameň, ktorý spúšťa lavínu
počujem praskot svojich kostí
však nikomu ja nedávam to za vinu
teším sa pocitom mŕtvych hostí.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár