Nie! Vykríkla a stále utekala. Bola tmavá noc a mesiac v splne jej ako tak osvetľoval cestu v tmavom lese. Naokolo nebolo ani živej duše, ktorá by jej prišla na pomoc, alebo aspoň začula jej krik. Bola to situácia taká beznádejná, že aj ona sama si to uvedomovala, ale nejaká záhadná sila jej bránila zastať a poddať sa. Nútila ju utekať a hľadať útočište aj napriek tomu, že už bola na pokraji svojich síl a nohy, ruky a tvár mala doškriabané od konárov stromov. Ani netušila, ako dlho už takto utekala, vedela len, že sa zotmelo a kedysi prívetivý les, v ktorom strávila najkrajšie chvíle svojho doterajšieho života sa jej v okamihu pred očami zmenil na miesto plné hrôzy a strachu z ktorého sa chcela čo najskôr dostať.
Sem tam sa obzrela aby zistila, či sa približuje. Nevidela nikoho a nič, no stále za sebou počula praskot konárov a šuchot suchého lístia, ktorý sa čoraz viac približoval.
Bol čoraz bližšie, tak blízko, že na krku cítila jeho teplý dych. Nemohla utiecť, nedokázala to. Bola vyčerpaná od dlhého behu a vedela, že by ju raz aj tak dohonil a keby nie teraz, našiel by si ju inokedy. Nemala najmenšiu šancu, iba sa poddať. Prišlo jej to zbabelé a zúfalé, ale inak sa nedalo. Zavrela oči a nadýchla sa. Zrazu pocítila príšernú bolesť, otvorila oči a posledné čo videla bola krv stekajúca po jej nohách. Zavrela oči a nadýchla sa...naposledy.

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
simonkaaaa  10. 9. 2007 20:48
pekne...vazne v pohodke to je sa mi lubi take
Napíš svoj komentár