Ak, človek tápa v tme, tak zabudne na to, ako vyzeralo svetlo. Nebudem prvým a ani posledným, koho tma pohltila. Darmo budem spomínať, kedy sa temnota objavila.
Nespomeniem si. Jediné na čo si dokážem spomenúť, je kedy sa svetlom osvetlený svet, začal strácam a farby dovtedy výrazné temneli. Matné farby vystriedali temnejšie, až napokon zanikli. Ani v tomto prípade si takýto človek, nedokáže spomenúť na presný čas. Čas sa strácal spolu so svetlom. Napokon všetko splynulo v jedno. Deň za dňom, rok za rokom. Čas v takomto svete je nepodstatný.
To, čo je podstatné, nie je čas ale udalosti, ktoré spôsobili, že temnota vstúpila do života človeka. Tie by sa dali objasniť, ale to by zabralo primnoho času. Dôležitejšie ako rozoberať dôvody tápanie, je ako sa taký človek cíti. Spolu so silnejúcou temnotou, silnie i vnútorná zášť. Zášť, ho postupne vo vnútri zožiera tak, ako ho zožiera temnota.
Takýto človek, žije s ostatnými, ľuďmi zdieľa ich život, tak ako sa patrí ak človek žije vo spoločnosti. Zdieľa a nezdieľa zároveň. Síce dýcha, prijíma potravu a má telesné funkcie ako všetci ostatní, ale je sám. Takým ostane i v prípade ak sa nachádza medzi ľuďmi.
Život v slepote a temnote, človeka zaslepí. Až napokon, sa človek zaspí a aj v prípade, ak temnota ustúpila tak o tom sám nevie. Človek potrebuje silnú žiaru aby ho pálila natoľko, aby sa prebral z dogmatického spánku.
Na počiatok týchto vecí si neviem spomenúť. Dokonca si ani neviem spomenúť, na udalosti behom tejto doby. Veľa prázdnych miest obsahuje moja myseľ. Avšak to jedno čo moja myseľ nikdy nezabudne je to ožarujúce svetlo, ktoré ma prebralo z domnelého spánku.
Bol to deň akokoľvek iný. Tápal som v temnote, ako každý deň. To som však netušil, že čo nastane. Bol víkend , v akom čase to si nepamätám. Jediné čo viem, že bola noc. A tak ako som mal v tom období vo zvyku, šiel som sa zabaviť. Už roky mi tento spôsob imaginárneho života postačoval. Vďaka tomu, že som mal pocit, že žijem tak, ako ktokoľvek iný.
Mojim prianím bolo, aby som sa raz stať takým, ako boli oni. V ten okamih mojich túžob, v miestnosti plného hluku, a ľudí som zbadal oslnivé svetlo. Neviem odkiaľ prišiel. Jediné čo viem, je, že jeho svetlo ma oslnilo. Až natoľko, že som nič iné nedokázal vnímať. Po toľkých rokoch tápania v temnotách som ma oslepilo.
Neviem presne povedať čo mal na sebe, ale viem čo mal určite. Tie najkrajšie a najprenikavejšie oči, ktoré som kedy videl. Mal som pocit, akoby vo mne čítal. Letmo, sa na mňa pozrel. Oči skryté pod čiernym klobúčikom, pod ktorým sa nachádzala šatka, šachovnicového vzoru, do mňa prenikali sťa plameň.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár