Ráno, ešte ani neotvorila oči jej v hlave vírilo toľko myšlienok. Zlých, škaredých, nepríjemných. Nedali sa zastaviť. Ako si len želala vstať a celý deň byť bez nich. Alebo aspoň jedno ráno.
Večer to utíchlo. Chodila spať neskoro v noci a bola natoľko vyčerpaná že už nechodili. Robila to naschvál. Nechcela počuť ich šepot aj večer. Isto by plakala.
Útechu nachádzala v hudbe a v dúfaní. Dúfala, že raz sa to skončí. Že raz nájde pokoj a nebude si líhať s obavami. A že sa na nasledujúci deň bude tešiť.
Že raz nájde toho, ktorý bude dôvodom jej šťastia. Ale on neprichádzal.
Cítila že toto miesto ju ubíja. Nepatrila sem. Táto krajina, táto dedina. Chcela odísť. Preč! Niekam preč, len nezostať tu.
Mala sen. Veľký! Nesplniteľný!
Ako sa jej len chcelo kričať. Tá úzkosť. Vytrhávala ju z nej len hudba a plač. A ešte niečo... Niečo zlé. Vedela že je to zlé. Ale už si nevedela dať rady...
Chodiaca paródia... Navonok usmiata a milá. Ach, kto by len tušil čo je v nej! Iba jeden...
Hrám sa ,že mi to je jedno, ale nikdy nebudeš vedieť, ako ma to vnútri zabíja...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár