„Zlatíčko?“ prechádzal z izby do izby. „Eliz? Nie je čas hrať sa na skrývačku.“
Jej polovica vecí bola preč, jej diár bol preč a čo bolo najhoršie aj ona bola preč – aspoň si to myslel kým neobjavil kúsok papiera na posteli. „Tak toto snáď nie je pravda.“ Sykol pomedzi zuby.
Odišla som. Stop. Nehľadaj ma. Stop. Nevolaj Liv. Stop.
Bol to otrhaný papier žltej farby, odtrhnutý z chladničky na ktorom obvykle písalo, čo potrebujú nakúpiť. Uvedomoval si, že to včera prehnal. Uvedomoval si, že ju možno stratil. Uvedomoval si, že v sekunde si dokáže nájsť iného. No pred ňou, podceňoval jej kvality – jej múdrosť a vtip. Dokonca podcenil aj štýl, ktorým mu nechala odkaz. Hodil na seba sako, chytil si hlavu, vzal doklady, mobil a kľúče od auta, a ako bežal po schodoch spomenul si ako ju prvýkrát videl.
Stála na chodbe. Mala neohrabané hnedé vlasy, tmavú pokožku a veľký vyčnievajúci zadok. Atypický v skupine štyroch dievčat. Smiala sa. A keď prešiel okolo hrabla si rukou do vlasov. Láska na prvý pohľad? Nie, nie. Vtedy nastal veľký bum. Ako tak kráčal okolo narazil do steny. Nie do komunistickej steny s olejovým náterom v škole. Do steny zábran. Do takej steny, keď sa Vám niekto páči, chcete niečo spraviť, ale zrazu Vám skočí do obzoru dvojník Leonarda Dicapria (dnešný Robert Pattinson).
Vybehol cez vchod, pričom v zápale bolesti narazil do susedy. Stará pani učesaná na mopslíka v ružovom kostýme s ružovou kabelkou padla na zadok. Kabelka jej padla na hlavu a Henry rozmýšľal akoby sa táto situácia odohrala, keby otvoril dvere o päť sekúnd neskôr. Prešiel by cez dvere, pozdravil sa pani v gýčovom kostýme, držiac si hlavu by jej podoprel dvere druhou rukou a odcválal by na chirurgiu.
„Čo ste slepý?“ zavreščala na celé okolité sídlisko pavijánskym hlasom, pričom jej skoro vypadla protéza.
„Nie.. Ja som...“
„Čo ste? Ja tu umieram na zemi. Mám anafilaktický šok..“ Henry pokrčil obočie a ako mechom tresnutý jej podal ruku.
„Pardon. Ste astmatička?“
„Nie..“
„Tak ako potom môžete mať anafilaktický šok?“
„Pochybujete o mne? Viem predsa o svojom zdravotnom stave za 70 rokov viac ako vy, vy, vy Ficov človek. Kde by nás doviedli komunisti, keby ešte boli pri moci. Zlatý socializmus. Nulová nezamestnanosť, rovnaké ceny, spartakiáda a titul súdružka učiteľka...“
Henry ju stihol prerušiť, skôr než by začala hovoriť o páde komunizmu.
„Veľmi ma to mrzí, ale moja hlava, krváca.“ Zoškrabol si krv, ktorá mu stihla za tých pár trápnych minút zaschnúť. Znova tam mal ranu. V tej rýchlosti prizabudol na to, že ho prebudilo vibrovanie mobila. Ani sa nepozrel kto mu volá, zabudol na to. Sadol do auta. Kým naštartoval, vybral ho z vrecka a keď tam zbadal iba prejdenú platbu z internetbankingu, skoro ošedivel.
„Môžeš to prosím ťa konečne zdvihnúť?“
„Nie.“
„Eliz, prosím ťa.“
„Nie.“
„Tak to dvihnem ja.“
„Pre mňa za mňa.“
Eliza sedela s Liv na verande. Vietor jej vial vlasmi sem a tam. Bol síce December, ale na tento rok nie až tak príliš chladný. Napodiv sedela iba v štrikovanom svetri od babky, ktorý dostala ešte počas stredoškolských čias. Do lona jej skočila Livina mačka Kleopatra, ktorá vôbec nereagovala na zvoniaci telefón. Liv dvihla telefón, žila na čele jej navrela, stlačila zelené tlačidlo, nadýchla sa a spustila.
„Nepovedala ti, aby si nevolal?“
Žiadna odozva. Telefón ostal hluchý.
„Nerozumiem ako si mohla tak dlho žiť s takým idiotom. Vždy sme ti to vraveli. Ja, mama, babka.“
„Zamilovaný obyčajnému smrteľníkovi nikdy nerozumie.“ Odvetila, pomrvila sa v kresle, pohladila mačku a zapozerala sa na ňu.
„Hej, stále si bola tvrdohlavá. Čo chceš teraz robiť? Dokedy sa tu chceš u nás tlačiť?“
„Aby si vedela, je to aj môj dom!“
„Tvoj dom to nie odvtedy, čo si sa presťahovala k tomu idiotskému debilovi.“
Liv mala vždy zmysel pre preháňanie. Postavila sa pred ňu, keď mobil znova zazvonil, hodila jej ho do lona, nevšímajúc si spiacu Kleopatru a odišla dnu.
„Ehm.. Haló?“
„Ahoj miláčik, čo sa stalo? Ráno som sa zobudil a už si tam nebola.“
„Prosím ťa vynechaj to a prejdi k veci.“
„Ty vieš, čo sa stalo...“
„Ak hovoríš o tom včerajšku tak je mi to ľúto, vieš pukli mi nervy z práce.“
„Nejde o to. Ja som už pochopila, že s tebou nechcem byť.“
„Ale to nemôžeš predsa...“
Ona ho už nepočúvala. Odtiahla si telefón od ucha pričom jej z veľkých zelených očí vyhŕkli slzy. Hlasno dýchala. Pritisla sa ku Kleopatre a stočila sa do klbka. Už dávno pochopila, že k sebe nepatria. Už dávno vedela, že stačí jedna udalosť, aby pohár hlbokej nespokojnosti pretiekol.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
nikiy
10. 12.decembra 2010 22:42
teším sa na pokračovanie (ak bude)
2
jeej..to ma,ale potešilo. Bude, bude čoskoro zajtra .. Ináč toto má pokračovanie moje predošlé dva príspevky v blogu príjemné čítanie
Napíš svoj komentár