Začalo to tým, že som sa bála vlastnej matky. Vždy keď na mňa čo i len pozrela, ja som ako malé dieťa sklopila zrak. Bála som sa jej hľadieť do očí- vedela som, že nie som pre ňu dosť dobrá. V jej prítomnosti som nerozprávala, čakala som, kedy mi dá znamenie, že môžem niečo povedať alebo som len odpovedala na jej stručné a chladné otázky.
Nikdy sa pri mne neusmiala, nevtipkovala, neodviazala sa... Vždy bola len vážna, chladná a hnusná voči mne...
Neskôr nasledovalo obdobie, keď som už ďalej takto nevládala, keď som sa nemohla dívať na to, aké majú moje spolužiačky šťastie, že idú s mami na nákup, rozprávajú sa o všetkom, smejú sa na hlúpostiach, chodia na výlety...
Povedala som si: A dosť, už nie!
Tvrdo som na sebe makala. Začala som menej jesť, viac cvičiť a športovať. Myslela som si, že ju takto zaujmem. Toto obdobie bolo náročné a tvrdé. Až som sa dopracovala k tomu, že moja matka mi stále aj napriek môjmu dosť výraznému schudnutiu, stále hučala do hlavy, že som tučná. Vo veku 16 som vážila necelých 45 kíl, vraj ideál, no pre moju matku som bola stále tučná!
Čím to pokračovalo? Predsa anorexiou!
Úplne som prestala ovládať svoje telo. Odmietalo akúkoľvek stravu, akúkoľvek tekutinu. Vždy, keď som sa pozrela do zrkadla počula som slová : si tučná! A to mi bránilo v jedení.
Neskôr ma matka vzala na kontrolu k lekárovi, také tie bežné vyšetrenia. Tam mi lekár povedal tú hnusnú správu:,,slečna, vy trpíte anorexiou!“ Moja matka vedľa mňa stuhla:,,ČO?!“ Lekár sa na moju matku pozrel a vraví:,, snáď to nevidíte, nevidíte to čo sa deje s vašou dcérou, ako vyzerá!“
Poslali ma von- do čakárne. Matka po 30 minútach vyšla s plačom. Neobjala ma, nepozrela sa na mňa, len odkráčala mlčky do auta. Nechala ma len tak tam stáť....Samú...
Čakalo ma obdobie na psychiatrii. Za celý ten čas čo som tam bola moja matka sa mi neozvala, neprišla ma ani len pozrieť. Ani ma nevydvihla keď som odtiaľ odchádzala, poslala otca.
Čas strávený po tom, čo som bola na psychiatrii a vrátila som sa domov bol stokrát horší. Všetci na mňa kašľali. Každému bolo jedno čo robím, len ma vedeli buzerovať pri jedle. Neustále ma kontrolovali, ale na to som už bola zvyknutá.
Jeden večer, keď moja matka sedela v obývačke pri krbe som podišla k nej. Postavila som sa pred ňu. Jej oči ostali zahľadené v krbe, ignorovala ma. Srdce mi strašne pukalo a do očí sa mi tlačili slzy. Vnútri vo mne to vrelo. Naštvala som sa a povedala som jej presne toto:
Tak sa na mňa pozri, čo hnusím sa ti, ak áno tak potom sa môžeš hnusiť aj sama sebe, som presne taká ako ty, vyzerám ako ty, správam sa ako ty, a to všetko čo sa mi stalo a čo sa so mnou dialo to bolo kvôli tebe a ty to dobre vieš, ty si na vine, nechcela som ti to nikdy vyčítať ale strašne ma štve čo robíš, nikdy som ti neublížila, nikdy som nič zlé neurobila, nezaslúžim si to ako sa ku mne správaš. Si moja matka tak sa konečne spamätaj a správaj sa tak! Alebo vieš čo?! Neznášam ťa, neznášam a si mi už ukradnutá, nerozprávaj sa so mnou celý život je mi to jedno! Kašlem na teba, ako ty kašleš na mňa!
Odrazu dvihla zrak a jej oči boli naplnené slzami. Jej ústa urobili to, čo som v živote nevidela- ona sa usmiala, po prvykrát...! Stuhla som ! Postavila sa a povedala:,, nikdy by som nebola povedala, že budem niečo také počuť od svojej dcéry, bolo to od teba hrubé a hnusné, ale zaslúžila som si to, máš pravdu úplne vo všetkom, jedno prepáč nestačí a ja to viem... odpusť mi to“ A vyšla z miestnosti.
Od tohto okamihu som to už nebola ja, ktorá sa bála pozrieť matke do očí, už som to nebola ja ktorá som trpela, už som to nebola ja, ktorá bola nenávidená, už som to nebola ja, ktorá bola odsudzovaná a odstrčená, nebola som to ja, ktorá som mlčala......Bola to moja matka. Ona sa mi bála hľadieť do očí, ona sa bála mi čo i len niečo povedať, ona sa mi vyhýbala...
Myslela som, že ten rozhovor nás posunie v pred, pokročíme, ale namiesto toho, sme tam kde sme boli, len naopak...
A či mi to vadí..? Ale kdeže... ! Moja matka sa ma bojí, možno to znie bezcitne, ale som šťastná, konečne slobodne dýcham... Konečne som to JA!!!
(toto nie je o mne...)!!!
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
rebelka
30. 7.júla 2010 12:16
Nieco mi hovori ako keby bolo.....
2
naozaj dobrý príbeh. Aj ked to bolo také smutné ale ma to najviac zaujalo čo som tu zatial čítala. Naozaj skvelé!!!!
Napíš svoj komentár