Cítila som. Dýchala som. Žila som. Ocitla som sa uprostred veľkej lúky, kde naokolo boli len vysoké zelené steblá tráv. Knísali sa spolu s vetrom a vytvárali jemný šum, ktorý sa mi dostával do uší.
Stála som tam, uprostred toho všetkého. Ruky spustené vedľa tela, nohy pevne položené na zemi, pery chabo zovreté a oči stále zatvorené. V tom nekonečnom okamihu som pocítila ako sa moje ruky zrazu začali dvíhať sami od seba dohora, na dlaniach som cítila steblá a medzi prstami mi prúdil vzduch... Odrazu som narazila na niečo pevné, prstami som po tom prechádzala a ohmatávala ten tvar. Na chrbte som pocítila nikoho ruky, tie ma objali a pritisli k sebe.
Pomaly som otvárala oči, zo strachom, že to nie je skutočné. Cez pootvorené viečka som zbadala jemnú postavu, oči som ihneď zavrela. Nie, nechcem prísť o ten pocit, nechcem!
Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla, čelom som nechápavo zvraštila, prehltla som tú hrčku v hrdle, olízala som si pery , že niečo poviem, ale miesto toho som ich pevne znova zovrela, pri srdci ma strašne pálilo a po tvári mi začali stekať slzy... Otvorila som ich...
On bol tam, stál tam, rovno predo mnou, držal ma pevne a čakal...Pustila som mu ramená a hodila som sa mu do náručia. Čelo som si položila pod jeho bradu, rukami som mu pevne zovrela tričko na hrudi, celá sa k nemu úplne pritisla a on ma pevne a úprimné pritúlil k sebe.
Cítila som sa tak bezpečne, cítila som jeho prenikavú vôňu, cítila som ako mu bije srdce ako sa mu pri každom nádychu dvíha hruď, cítila som ako ma hreje, cítila som ako mi prechádza prstami po vlasoch, cítila som ako sa jeho pery pritisli na moje čelo... Dvihol sa veľký vietor, steblá tráv sa nebezpečne knísali a ja som zrazu ostala sama, odrazu som už nič necítila... Nebol tam...
Vietor ma odhodil z miesta kde som stála a ja som sa posunula o pár krkov dozadu...Utíchol...
Nechápavo som hľadela pred seba, na to miesto...Bolestivo som vykríkla a strašne som začala plakať, hodila som sa s veľkou páľavou v hrudi na zem a prestávala dýchať, cítiť, existovať...
Kľačala som na kolenách, jednou rukou som sa opierala o zem a druhou som potláčala bolesť v hrudi... Hlavu som mala skolenú k zemi a kropila som ju slzami...Počula som kroky, ktoré utíchli predo mnou. Dvihla som hlavu a zbadala tenisky. „NIE!“, zvrieskla som.
Bol späť, kľakol si ku mne a pozrel sa na mňa modrými očami, ktoré boli zaliate slzami. Rozplakala som sa ešte viac, opäť som dýchala... Hruď sa mi plnila kyslíkom a moje pľúca pracovali. Čupla som si. Pozrela som sa ne neho. Začal dvíhať svoju ruku a vystrel ju smerom ku mne, s vystrčením ukazovákom. Uplakaná som nahodila úsmev, zopakovala som po ňom. Jeho a môj ukazovák sa dotýkali, vystrel ostatné prsty a ja tiež, spojili sa nám dlane.
Dvihla som pohľad od rúk k nemu, sledoval naše ruky a po tvári mu stekali slzy, v jeho očiach bol strach ...Videla som to...
Zahľadel sa mi do očí, dvihol ma zo zeme, chytil za ruku a dal mi znamenie, že mám isť za ním...
Vošli sme medzi steblá a tráva nám zaliala nohy, siahala nám po pás. Držali sme sa za ruky a kráčali mlčky zahľadený...Vietor sa mi hral s vlasmi, on odrazu zastavil.
Stáli sme úplne uprostred. Silno ma objal a ja som sa k nemu zase schúlila. Položil si svoje pery k môjmu uchu a pošepkal: „Milujem Ťa!“
Odtiahla som sa. „Neodchádzaj, prosím!“, zašepkala som. Prešiel mi rukou po líci, nahol sa ku mne. Podišla som bližšie, zavrela oči a pocítila jeho dych a jeho pery na mojich. Pobozkal ma! Odrazu moje pery ochladli a on si vzal tie moje od mojich, oči som neotvorila. Nemohla som, nemohla som sa dívať ako odíde.
Pocítila som ako aj moju ruku zaplavil chlad, keď mi ju pustil. Už som tam stála len a len sama, necítila som už ani jednu časť z neho...
Mykala som hlavovou do nesúhlasu a tvrdohlavo som otvorila oči. Vzdialil sa od mňa, kráčal otočený chrbtom ku mne cez steblá... „Nechoď, neodchádzaj, prosím, nenechaj ma tú samu, nezvládnem to, prosím!“, kričala som za ním. Prudko sa otočil s bolestným výrazom a očami plnými smútku a sĺz. Chcela som sa za ním rozbehnúť, ale moje nohy boli ako drevené, nevedeli sa pohnúť. Zaliala ma zlosť! „Bože, nechoď, nenechaj ma tu, ja ťa prosím“, kričala som už úplne zúfala. On tam len tak ostal stáť. Sklopila som zrak a opäť ho vrátila k nemu....
Strach, bolesť, hnev, nenávisť, láska, zúfalstvo, plač , toto všetko sa mi miešalo v krvi.
Pozerali sme sa na seba. A ja som to pochopila...
„Milujem Ťa!“, zakričala som za ním. Usmial sa a otočil sa, pokračoval v ceste, preč odo mňa...
Hľadela som na neho až kým nezmizol, nohy sa mi uvoľnili a ja aj keď som chápala, že ho musím nechať odisť som sa za ním rozbehla... Bežala som tak rýchlo ako som len mohla...
A bežím až do teraz. Nedokážem sa ho vzdať, nechcem sa ho vzdať aj keď viem, že toto bol koniec medzi nami... rozlúčka...
Tá lúka nemá koniec, na tej lúke ho už nikdy neuvidím, nikdy ho nenájdem a nikdy ho nedobehnem... Je to koniec cesty, rozlúčil sa a odišiel, o tom to celé bolo.. Len a len o tom...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár