Vánok sa mi dnes pohrával s mojimi rozpustenými vlasmi a šepkal mi do uška, aký to je pocit byť opäť tu. Stromy vôkol mňa ma vítali šumením lístia. Vtáčiky naokolo spievali a poletovali ako keby mi dávali najavo, že sú radi, že som späť.
Hlavu som si oprela o sedadlo stoličky, jemne som sa usmiala a zavrela som oči. Začínala byť zima tak som sa ešte viac schúlila do deky Započúvala som sa do tej krásnej melódie prírody- spev vtákov, šum lístia a vetra, v pozadí hukot toku vody, rôzne druhy hmyzu a jeho hlas...
Tak počkať! Jeho čo...?!
Prekvapene som otvorila oči a započúvala som sa. V pozadí toho všetkého som počula hlasy. Jeden patril chalanovi a druhý dievčaťu. ,,Ak chceš, aby to takto išlo ďalej, tak to nemusíme byť ani spolu, veď sa pozri na seba, na to ako sa ku mne správaš!“ rozčúlene vysvetľoval chlapčenský hlas. Ona neodpovedala, nevydala ani hláska. On pokračoval: „Čiže mi nemáš čo povedať, či prečo vlastne mlčíš, hm...?“
Zrazu som mala potrebu zatvoriť oči. Čo mi ten rozhovor tak strašne pripomínal? Odkiaľ je mi tak strašne známi?
Rozmýšľala som........
Po chvíli som otvorila oči, no tentoraz boli naplnené slzami. A pred sebou som už nie len počula ten rozhovor, ale aj videla. Ten chalan to bol on a to dievča to som bola ja.
Bol to ten deň, keď sa to skoro všetko medzi nami skončilo, tá chvíľa, keď jeden z nás by možno povedal: „Medzi nami je koniec!“
Bol to ten okamih, keď som vedľa neho sedela na lavičke a nemohla som sa poriadne nadýchnuť, tá chvíľa, keď sa mi ruky strašne triasli a v hrdle sa mi urobila hrčka, ktorá mi nedovolila odpovedať.
Tá chvíľa v ktorej som si uvedomila, že ako veľmi veľa pre mňa znamená,
že som si uvedomila, že už nedokážem ani jedno jediné ráno sa zobudiť bez pocitu, že tam niekde je on a čaká na mňa,
že si neviem prestaviť jediný deň, ktorý by som s ním nestrávila,
že je človek, ktorý ako jediný mi vie vykúzliť úsmev na tvári, aj keď mám náladu pod psa,
že je jediný, na ktorom milujem všetky jeho nedostatky a chyby,
že je jediný, ktorému úprimne verím a odpustím každé jedno prepáč,
že je jediný na ktorého každú jednu sekundu myslím,
že je jediný, ktorému dovolím byť pri sebe tak blízko,
že, každý jeden jeho dotyk ma vie zahriať pri srdci a pohladiť,
že to čo spolu prežijeme, už nechcem prežiť s nikým iným,
že každé jedno slovo alebo vetu čo mi povie, má pre mňa nenahraditeľnú hodnotu,
že....................................................................
Strašne ma zabolelo pri srdci, svoje oči som poriadne stlačila a zavrela, tok sĺz bol nezastaviteľný...
Keď som sa upokojila a znova otvorila oči, boli sme preč- nepočula som a nevidela už nič.
Ťažko som sa nadychovala, hrčka v hrdle sa mi urobila znova a z očí mi tiekli malé slzičky, ale tentoraz slzičky šťastia... Toho pocitu, keď viem, že to môže opäť niečo také prísť, ale hlavné je, že som spolu. A že to tak skončilo.
Náš vzťah je ako ten text, čo sa spieva v jednej pesničke: „Občas prišli čierne mraky, cítili sme obaja veľké napätie, no nevzdali sme to. Trvalo mi to dlho, kým som to stihla pochopiť To, že ťa tak strašne ľúbim a že to už nezmení nik. Keď otváram ráno oči, nemyslím už na nič iné, len na to kde si, čo robíš a s kým si. Kedy budem s tebou, kedy chytím ťa za ruky, vtedy viem, že nemám dosť. Keď nič nerobíme, pri sebe ležíme. Vtedy nenachádzam slov...“
Na tvári sa mi urobil široký úsmev, postavila som sa, prehodila cez seba deku a podišla k zábradliu. Z plnej sily som do pľúc nabrala vzduch a vydýchla som...
Sloboda....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár