Niekedy sa spoločne vedeli dlho a zaujímavo rozprávať, niekedy chodili na dlhé, nádherné a večerné prechádzky, vtedy, keď ešte len zachádzalo slnko a oni spoločne pozorovali ten prírodný jav- západ slnka. Niekedy si hovorili úplne všetko, chodili s úsmevom po uliciach, smiali sa na hlúpostiach, túlili sa k sebe, držali sa pevne za ruky... Niekedy...
Otvorila oči. Boli úplne naplnené slzami, stekali jej po celej tvári. Žalúdok sa jej úplne točil a srdce pukalo od žiaľu. Tá bolesť sa do nej vrývala, robila v nej jednu veľkú prázdnu dieru.
Ale nechcela ho stratiť, nechcela sa aj napriek tej veľkej bolesti vzdať pohľadu na neho.
Zavrela ich znova. Bolesť sa vrátila stonásobne. Ale bola opäť pri ňom. Tentoraz už v období, keď to všetko pekné skončilo...
Teraz je všetko inak. Držia sa za ruky, ale nie tak pevne, skôr len s povinnosti. Teraz jej už nehľadí do očí, už sa pozerá inam, nevenuje jej ani jediný pohľad, akoby mu za to nestála. Už sa nerozprávajú, už len vedľa seba chodia mlčky, pohľad každý inam. Teraz sa seba nedotýkajú, ako keby sa navzájom hnusili, ako keby ich ten dotyk spálil. Tentoraz už obaja nevedia, aké bolo to vzplanutie pri bozku, ten už dlho nepadol... Tentoraz...
S veľkým nádychom ich znova otvorila, tentoraz už nariekala. Slzy sa jej s veľkou rýchlosťou tlačili z očí a ona sa tomu nevedela brániť, nestíhala ich ani utierať. Nechala ich tak, kotúľať sa.
Mysľou jej preletela spomienka ako blesk. Tá, pri ktorej ho pristihla. Vtedy, keď sa bozkával s inou. Vtedy, keď tú druhú pevne držal v náručí a objímal ju. Vtedy, keď sa pri tej druhej ešte usmieval. Vtedy, keď jej vravel, že ten bozk s tou inou nič neznamenal, že to bola len taká hra a že ho to mrzí. Vtedy, keď vraj toto nechcel. Vtedy, keď ho ona najviac potrebovala...
Dych sa jej na pár sekúnd zastavil spoločne z tým okamihom....
Sama nechápala, čo robí, prečo mu jednoducho len tak ľahko toto odpustila. Prečo ho nenechala odísť a nežila ďalej. Prečo je ešte stále s ním. Veď oni už k sebe nemajú žiadnu cestu a prečo vlastne on nenechal pre toto všetko, čo sa deje ju. Prečo sú stále spolu....?!
Usadila sa do kresla a schúlila sa do klbka. Chytila si pevne kolená a snažila sa opäť dýchať. Miluje ho, aj keď urobil chybu a ona vie, že aj ona ju robí, keď ostáva s ním. Dúfať, že to bude tak ako predtým nemá zmysel, už nebude... A ona to vie!
A čo ďalej.....?
Sama nevie. Vie len to, že toto bude veľmi ťažký boj a že jediné čo bude, je spoločné trápenie, získavanie si zase dôvery, budovanie vzťahu odznova, alebo jeho pokračovanie...
Teraz jej musí stačiť to, čo je. Čiže nič! Stále pôjde vedľa nej a chabo ju bude držať za ruku , nepozrie sa na ňu, neusmeje sa, neprehovorí, neobjíme ju... bude chladný... nenávidený ňou...
Najhoršie je, že sa bojí, že už jej nikdy nepovie: ,, Milujem Ťa“ ...!
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
tinka246
1. 8.augusta 2010 11:51
niečo mi to pripomína..až priveľmi..
8
tinka246 možno som to ešte nespomenula, ale prežila som niečo také ako som tu napísala .... niečo...
Napíš svoj komentár