The principle and the whip

Dnes mám o 1 rok viac, o 12 mesiacov viac (ne)prežitých zážitkov, o 53 týždňov plnšiu hlavu myšlienok, o 365 dní bližšie k dôchodku a som o 8760 hodín smutnejší...

...Ráno som vstal s nulovými očakávaniami, hoci mi hlavou stále behal pocit, že mám narodeniny. Snažil som sa váľať v posteli tak dlho, aby som sa stihol akurát tak naraňajkovať, obliecť sa, spraviť si hygienu a odísť do práce, pretože som vedel, ako budú rodičia na mňa dnes strašne milí a pripomínať mi, ako som sa narodil, aký som bol vtedy dobrý chlapec, ako som poslúchal na slovo, ako sa pekne obliekal a ako krásne som býval ostrihaný. Bohužiaľ, tomuto som sa nevyhol aj napriek môjmu časovému plánovaniu. Okamžite ako som otvoril dvere od svojej izby a vošiel medzi nich, začala sa táto vyššie uvedená šaškáreň. Začal som guľať očami, že či ich to ešte neprešlo, oco ma dokonca počas umývania si zubov otravoval s fotoalbumom, že aha, aký som bol kedysi (ako keby som ten fotoalbum nevidel už aspoň 100x). Poradie tých fotiek viem hádam aj naspamäť.

V práci mi taktiež dosť často prichádzala na um tá myšlienka narodenín. Viem, že toto má byť môj deň, ale silou mocou som sa snažil čímkoľvek prekrývať ten pocit. Vlastne, nebol to ani pocit, skôr iba veta: „Dnes mám narodeniny.“ ...Dnes mám narodeniny. ...Dnes mám narodeniny. A čo? ? ? !

Cestou domov som kráčajúc a opäť nepočúvajúc kamaráta hľadel na oblaky v diaľke za horami. Priznám sa, netuším ako vyzerali. Tomuto bezduchému hľadeniu mi robila spoločnosť to otravné druhé Ja s tou už fakt otravnou a neustále sa opakujúcou vetou. Dnešok mi bol nejako spoločensky ukradnutý, ukradnutý mi bol aj ten kamarát, však čo, nemusím ho už počúvať, je piatok, ide víkend a neuvidím ho dva dni.

Príchod domov z práce bol vyvrcholením dňa. Dobre, že nie medzi dverami mi gratulovali, pretože ráno nechceli. Počas gratulovania som sa náramne usmieval. Neviem, či je to už automatika alebo som bol tak úprimne potešený. Avšak o malú chvíľu na to, keď som odišiel do svojej izby a zavrel sa tam, pochytila ma divná nálada. Možno preto, že som vedel, že toto je všetko, viac mi nebude mať kto zagratulovať. I napriek tomu, že som vedel, že nemám čakať nič iné, požierala ma táto myšlienka. Sedel som na stoličke, zadúmane sa zahľadel von oknom a prepadol som nostalgii. Zrazu mi nútene prechádzal hlavou minulý rok, ako som strávil narodeniny vtedy a ako je to dnes. Je zaujímavé, keď sa nad tým človek zamyslí, ako sa dokážu veci zmeniť za rok. Time changed everything... Prechádzali mi hlavou aj udalosti, ktoré sa udiali od 4. decembra minulého roku do dnes, ale tie predtým nie. Vybavilo sa mi, o čo som za ten rok prišiel, o čo ma ten rok naplnil, vybavili sa mi konkrétne vety, ktoré mi utkveli v pamäti, tváre, pocity... Mal som samozrejme aj úsmev na tvári, ktorý ale vzápätí zmizol s pocitom, že toto je za mnou a vytvoril sa nový, vyľakaný pohľad, čo ma bude teraz čakať. Po chvíli som to ale vzdal, vedel som, že sedením svoju budúcnosť neovplyvním, tak som vstal, povedal si : „Tak a dosť! “ a...šiel si radšej ľahnúť

Tento deň, ktorý ma byť mojou oslavou života, ma mení na smutného. Neviem prečo. Veď je to predsa normálny deň, ako každý iný, aj tento má 24 hodín, má ráno a aj večer, má svoje slnko... Zaplnil ma pocitom chronickej prázdnoty, ako keby som niečo stratil a mal za tým smútiť. Možno si len podvedome hovorím, že je ďalší rok preč, no nevidím ani tentoraz žiaden výsledok. Možno len priveľmi sa vzrušujem nad tým, ako nemám rád tieto dni, taktiež ako ostatné sviatky a zbytočne sa tým dráždim. Možno...

„Dnes mám narodeniny... Dnes mám narodeniny... Dnes mám narodeniny... Dnes mám narodeniny... Dnes mám narodeniny...“

 Denník

9 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu