Všetko zlé je na niečo dobré alebo ako som sa pocikal

Mal som strašné nutkanie napísať blog, hoci som nevedel o čom. Na úvahu som si nenašiel tému, na básničku mám prázdne črevo, na preklínanie sa nemám náladu, tak som sa rozhodol, že zaznamenám svoje jedinečné významné momenty, ktoré nikdy neopustia moju hlavu a budú so mnou žiť až do smrti.

Úplne prvý moment, na ktorý sa rozpamätávam, je z doby, keď som mal 3 a pol roka. Takto presne si to pamätám z toho dôvodu, pretože sa týkal môjho veku. V ten deň sme išli ja a mama do škôlky mestskou hromadnou dopravou. Mamina tam stretla známu, ktorá sa samozrejme hneď začala ksichtiť na mňa, pretože som bol strašne podarené decko. Teraz síce neviem, či sa má ta teta pýtala aj niečo iné alebo iba to, že koľko mám rokov, pretože na nič iné okolo toho si neviem rozpamätať. Opýtala sa ma, ale nie, že aby som jej odpovedal, začal som sa pokúšať jej to ukázať prstami. Zvyčajne sa "štyri" prstami ukáže tak, že zohneme palec a zvyšné prsty vzpriečime. Ja som to samozrejme tak nespravil. Veľmi som sa snažil zohnúť si malíček a "štyri" ukázať tými zvyšnými prstami. Keď to vyskúšate, prst vedľa malička nezdvihnete. Teda aspoň ja nie. Takto som sa trápil a mračil sa, začal vykrúcať kadejako ruku, len aby bolo tete očividné, že mám štyri roky. Lenže, mal som tri a pol. Ale v ten moment som sa spravil radšej starším, pretože keď som videl, aký mám problém so štvorkou, neviem si ani predstaviť, ako by som jej ukázal 3 a pol. Teraz už viem, ale začal som premýšľať nad tým až v nedávnej minulosti. Toto bol prvý moment, ktorý mi pravdepodobne ostane v hlave naveky, pretože bol prvý, na ktorý si spomínam.

Za ďalšími spomienkami nemusím chodiť až tak ďaleko, boli to udalosti približne od 5-7 rokov. Vtedy s najlepším kamarátom sme sa veľmi radi hrávali na pieskovisku. Keďže ako deti sme trávili vonku takmer celé dni takmer po celý rok, úmerne tomu sa míňal aj piesok v našom pieskovisku, ktorého sme domov nadonášali za krkom, vo vlasoch, v teniskách, v slipoch a v ústach na kilá. Pamätám si, ako sme sa dozvedeli, že nám privezie tatrovka nový piesok. V ten deň, keď sme počuli hukot tatrovky, okamžite sme vybehli na balkón a pozorovali, ako sa nám sype nový materiál. Vtedy som sa obzrel na ostatné balkóny a všetky deti, ktoré boli v

predškolskom veku, mali povystrkávané hlávky pri balkónovom zábradlí a isto ani
nedýchali (ako ja), keď videli také ohromné vozidlo s vlečkou plného piesku, ktorý
bol venovaný nám najmenším. Nákladné auto odišlo a my sme sa rozutekali von
skontrolovať a ochutnať čerstvú dávku jemného plážového piesku. Bola to ako zima v
lete, len miesto snehových gúl sme po sebe hádzali pieskové. Ďalšími momentmi bolo
ocikávanie piesku v čase sucha, keď nám nechcel držať pokope a nedali sa stavať
hrady. Jedného dňa sme sa dokonca pokúšali postaviť čo najvyšší penis, ale ten nápad nám samozrejme vnukli naši starší súrodenci a zvyšní starší jedinci. My sme sa samozrejme na tom smiali, nám bolo jedno, o čo ide, my sme boli úprimne veľmi
zažratí do toho, ako ho spevniť a do utľapkávania semenníkov, aby bolo samozrejme
jasné, že o čo ide. Výsledkom nášho úsilia bola len akási kopa nahromadeného piesku
utľapkaná lopatkami, čo skôr pripomínalo sopku a dva menšie kopčeky, ako bolo naplánované. Ale nám to bolo fuk, prekopali sme cez tú "sopku" tunel a púšťali si
autíčka. Taktiež spojené s pieskom bolo robenie si formičiek. Nerobili sme ich ale
na pieskovisku, ale nosili si piesok pod schody a vytvárali koláčiky na parapetách
pivničných okien. Samozrejme, ocikávaniu sme sa nevyhli ani tu. Až neskôr nás napadlo si brať vodu v umelej fľaši z domu a tak kropiť na piesok. Čo už, veď učíme
sa na vlastných chybách.

Toto obdobie považujem sa svoje najproduktívnejšie a najakčnejšie, ale to bolo asi
pre každé dieťa. Prvýkrát v tomto veku som bol najdlšie vonku vo štvrtok a bolo to
do pol jedenástej. Netuším, prečo ma rodičia nezavolali skôr domov, inokedy som
musel byť doma do deviatej, pokiaľ to bolo leto, počas zvyšného roka do zotmenia, čo bývalo samozrejme dosť skoro hlavne na zimu. Mamina sa vtedy pozerala z balkóna, že čo robíme, pretože vtedy sme im museli byť stále na očiach, nesmeli sme uniknúť nikam z dohľadu. A ja som sa stále tak spýtavo pozeral hore na ňu, že čo nevolá a nevolá. Normálne mi je to záhadou dodnes. Ale domov som samozrejme nechcel ísť skôr ako po jej zvolaní môjho mena. Hoci v ten deň som sa potom večer dosť nudil, keďže iní už boli doma a ja som sa válal po tráve a hľadal hmyz už úplne sám. Počas týchto dní mi utkvelo v pamäti aj to, ako ma poštípala včela (alebo čmeliak? no ale, bzučalo to). Nalámali sme si prútiky a dali si súťaž, že kto trafí lietajúcu včelu ako prvý, vyhrá malinovku. Keďže púpavy sme tam mali neúrekom, núdza o včely nebola. Rozbehli sme sa a začali chňapať prútmi. Niektorí to vzdali, ale mňa to natoľko fascinovalo, že som sa oháňal prútom aj vtedy, keď išli ostatní radšej hrať futbal. Úsilie sa vyplatilo, tafil som ju, hneď som skríkol: "mám ju! " a pribehli chalani. Zo zvedavosti som ju chytil, pretože som chcel vedieť, že či je naozaj mŕtva a aké škody som jej narobil, opatrne som jej nahmatal krídla a zdvihol ju. Špina,
nezdochla. Ako som ju držal ukazovákom a palcom, otočená riťkou sa mi zachytila o
kožu na palci a pichla ma. Okamžite som ju odhodil, skríkol "aú" a tú mrchu zašľapil. S otrčenou perou smerom nadol som išiel domov aby mi to mamina ošetrila.

Spomínam si, ako som si rozbil koleno na preliezačke, hoci som sa tváril odvážne, po
chvíli som to vzdal a rozplakal sa, pretože mi to dosť krvácalo a štípal ma v tej
rane piesok, pamätám si, ako mi pri futbale strelili loptu tak do hlavy, že som
odletel asi meter a taktiež sa pobral s plačom domov, ako sme cez zimu išli z
kostola celá rodina, ja som mal ruky vo vačku, pretože mi bola zima a brat ma sotil
odzadu na zľadovatenom povrchu, pričom som to nečakal a nestihol si vybrať ruky a
tak som padol na tvár, pričom som si tak rozbil nos, že som reval (to sa dalo čakať)
až kým sme nedošli domov (cesta trvala si 15 minút). Oco samozrejme kričal na
brata, ja som bol vyklepaný z toho, že ako mi to krváca a ako ma to bolí, no a mama
zase zalammovala rukami, že ako sa jej podarí vyprať tú vetrovku.

Počas tohto predškolského veku som ešte začal chodiť do umeleckej základnej školy.
Pamätám si na talentovky, na základe ktorých vyberali deti (aj keď viem, že zobrali
každého, kto vedel ako sa drží ceruza). Prišiel som tam s maminou, samozrejme som ju držal za ruku a nesmelo nakukal do dverí, kde bola pani učiteľka a pripravovala výkresy. Tieto talentovky sa konali takým spôsobom, že kto kedy prišiel, tak niečo nakreslil, učiteľka ho pochválila, porozprávala sa s mamičkou o nástupe a bolo to vybavené. Keď som tam ja došiel, boli tam ešte nejaké dve deti. Posadili ma na stoličku, na lavici som mal pripravený výkres a pani učiteľka mi zadala tému. Mal
som nakresliť čo najväčší obrázok na celý vykres. Nemalo ísť o nič malé, musel som
jednoducho zaplniť výkres. Tak som nakreslil obrovský nákladiak, viete ten s obrovskými kolesami, žltý (hoci ja som ho nakreslil modrou)...tuším ťažkotonážny sa
volá...Nad to som nakreslil slnko a obláčiky a odovzdal. Učiteľka ma uchlácholila slovami, že aké to je krásne (div že sa z toho neposrala) a prijala ma. Ja som bol
samozrejme nadšený, kreslenie pre mňa vtedy znamenalo veľmi veľa, kreslieval som
každý deň, kým mamina doobeda pripravovala obed. Denne som nakreslil aj 7 obrázkov. Kvalitou boli samozrejme nič moc, ale vtedy to bolo na môj vek "super" a taktiež som bol aj dosť kreatívny, tak som sa snažil zaznamenať čo najviac ideí na papier. Viem, že si ich mamina zakladala aj do tých kartónových dosiek na šnúrkach, asi ich ešte aj má niekde odložené, ale nejako nemám záujem to omrknúť.
Aby to nebolo také suché, napíšem k tomu mokrý zážitok, ktorý sa mi udial na výtvarnej.
Vtedy som bol mamičkin miláčik, čo sa jej drží za sukňu, ako ma nazvala učiteľka a...mala pravdu v podstate. Bol som taký malý hanblivý vystrašený chlapček, keď som bol v spoločnosti cudzích detí a ešte k tomu aj väčších. Samozrejme, kompenzovalo sa to mojou podarenosťou, pretože zakaždým, keď niekto okolo mňa prešiel, musel ma poťahať za líca a pozeral sa na mňa tak, že som až skapal z očí. Ja som sa usmial, veď som bol v podstate nevinné dieťa a niet nad ten nevinný úprimný detský úsmev, ktorým som obdaril každého, kto bol na mňa milý. Aby som prešiel k tomu momentu...vtedy na dvojhodinovke sme boli akurát v modelárni. Učiteľka nám dala hlinu a my sme mali voľnú tému, čiže si vymodelovať čo len chceme. Ja som modeloval psov. vytvoril som si taký placatý podstavec, čo malo predstavovať trávu, potom som nato pripevnil osem šulčekov, čo boli nohy a až potom som na tie nohy položil ďalšiu placku, telá, na telo som postavil šulček- krk a na krk hlavu. Nezabudol som ani na chvost, čo už tušíte zrejme ako vyzeral. Ako šulček. Takto som spravil dvoch psíkov, jedného veľkého a druhého vedľa neho ako mláďa. Za vzor som použil tetinu sučku, Zoru. Podoba je samozrejme nulová, neverím ani, že taký pes, akého som vymodeloval, vôbec existuje, ale tak na decko, čo má 5 rokov to bola zábavka dobrá. Doteraz mám tú sošku na polici . No ale už idem k tomu "mokrému" momentu. Počas tohto modelovania sa mi chcelo cikať. Cikať až tak, že som vedel, že to nevydrzím do konca hodiny. Začal som si prekladať nohy v stoji, kadejako ich krížil, otáčal, vrtel sa...Viete, smiešne na tom je, že som sa hanbil ísť za učiteľkou a poprosiť ju, či môžem isť na záchod. viem, je to absurdné, ale no...čo už . Keď som vedel, že sa neodvážim, nevydržal som to a uvoľnil sa. Počas toho momentu som stál na mieste a pozeral sa sústreden na jedno miesto, pretože som kontroloval tlak, ktorým cikám. Nechcel som to vypustiť ako doma do vane počas kúpania sa (keď sme boli takí malí, že som sa do vane zmestil ešte aj s bratom, tak toto mse pravidelne robili tesne pred tým, ako sme vyšli z vane). Jemne som si nacikal do riflí, stieklo mi to až do tenisiek, kde mi to v jednej nohe aj čvachtalo. Ale tá úľava! Jediným šťastím bolo, že sme modelovali. Vtedy sme museli mať na sebe plášte, aby sme si nezašpinili veci. Ten plášť bol až takmer po zem, takže som sa zapol odhora až nadol tak, aby to nebolo vidno. Takto som už prečkal do konca hodiny, bolo mi to už aj nepríjemné, pretože tie rifle boli ohromne ťažké také ocikané. A po čase mi aj chladno ostalo. Hodina skončila, prišli pre nás rodičia, mňa už oco čakal na bicykli pred budovou. Ja som mal plášť stále na sebe, tváril som sa, že som unavený, že však doma si ho vyzlečiem. Ocovi to nevadilo, posadil ma dozadu na to sedadlo na bicykli a ťahali sme domov (teda on ťahal). Ja som bol celú cestu znepokojený, v hlave som mal stále to, že čo doma poviem, nemôžem hádam povedať to, že som sa pocikal. Prišli sme domov, mama ma už vysmiata čakala medzi dverami. Vyzul som sa, vošiel do izby, ona hneď za mnou, pretože musela vedieť, ako bolo a čo sme robili. A v neposlednom rade, vtedy mi ešte ona upratovala a vešala veci, takže som bol viac-menej nahratý. Vyzliekanie som naťahoval ako sa len dalo, ale napokon som už predsa len musel začať. Otočil som sa chrbtom (akože som už vtedy dával najavo, že mi vadí, že nemám žiadne súkromie, hoci holý som v tom veku vyzeral ako dievča) a začal sťahovať nohavice. Zožmochlil som ich tak, aby nebolo vidno tie mokré miesta, ale akosi sa mi to nepodarilo. Mama sa hneď spýtala prekvapene, že z čoho to mám. Jediná zúfalá vec, čo ma napadla bola, že som si na výtvarnej umýval štetec, zahľadel sa inde a počas toho, ako na ten štetec išla voda, stekala na moje gate. Viem, že je to nemožné, ab ysom si nevšimol taký obrovský fľak vody, ale krvopotne som sa snažil týmto presvedčiť rodičov, že to tak naozaj je. Mama potom ovoňala gate a zrejme zistila, že je to moč, pretože spravila hlavou také gesto na oca, ktorým dala najavo to, že som sa pocikal. Mne samozrejme povedala, že áno, je to voda, aby ma utešila. Ale vedel som aj tak, že toto nezahovorím. Nevadí, na druhý deň sa o tom už ani nehovorilo a život bežal ďalej. Až na to, že ja som nezabudol.

1. časť

 Skutočný príbeh

9 1 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu