Na druhý deň ma prišli okamžite pozrieť rodičia, ale sestrička im zakázala ísť ku mne. Neviem prečo, veď som nemal maláriu. Po chvíli došla sestrička a doniesla mi za sáčok drobných hračiek, nejaké ovocie a džúsy, ktoré mi doniesli. Poprosil som o tie hračky, aby mi ich položila na posteľ, pretože by som sa za nimi nedočiahol a infúzie mi sťažovali akýkoľvek pohyb pravou rukou. Vysypal som ich na seba, poprezeral, aké to vlastne boli a jednou rukou som sa s niektorými hral. Dlho som ale nevydržal, nebavilo ma to, držal som ich iba tak bezducho v ruke a občas trochu požmolil. Po pár dňoch, keď sa mi zlepšilo a mohol aj chodiť, povolili mi už aj návštevy. Hneď ako som zbadal rodičov v čakárni, rozplakal som sa. Tie minúty vtedy ubehli veľmi rýchlo. Oco mi kúpil moje prvé hodinky, boli to digitálky. Také čínske šmejdy, ale vtedy potešili. Najhoršie bolo, keď povedali, že už len desať minút. Odvtedy som zosmutnel až pokiaľ neodišli. Vtedy som sa snažil prehovoriť mamu, aby ma zobrala domov, že už som zdravý. Primár mal ale iný názor
Počas toho pobytu v nemocnici som sa naučil kresliť 3D písmenká, v nemocničnej škole sme maľovali vajíčka na veľkú noc, viem, že vtedy som z farebného výkresu spravil z toho vajíčka takého zubatého zajaca, ktorého som si aj domov zobral a dlhý čas bol na chladničke aj keď už sviatky neboli. Vlastne, stál tam pokiaľ sa nerozbil.
Napokon som sa vyliečil, ale musel som ešte pár mesiacov chodiť na pravidelné kontroly a na odber krvi. Tej mi zobrali toľko, že sa aj čudujem, že mi ešte aj mali čo brať. Žily som mal dopichané ako narkoman.
Toto bol môj prvý kontakt s nemocnicou, na ktorý si pamätám od pôrodnice Z rozprávania mamy ale viem, že takmer hneď po narodení mi operovali obojstranný pruh, potom prepichovali slzné kanáliky a strihali jazyk. Narodil som sa zrejme ako dosť nepodarené dieťa. Jediné moje šťastie je, že som bol tak malý, že si to nepamätám.
Druhý kontakt s nemocnicou bol o čosi zábavnejší. Odohral sa taktiež počas základnej školy, o dva roky neskôr. Do školy som nerád chodil, hoci som sa učil vynikajúco, ale mal som momenty, keď nie a nie tam ísť. Tak som predstieral, že mám silné bolesti žalúdka. Zo začiatku to nezaberalo, mama ma aj tak posielala do školy, ale po pár dňoch môjho fňukania jej to nedalo, tak sme zašli k doktorke. Mňa brucho nebolelo samozrejme, ale podával som oskarové výkony. Až také, že som sa dostal opäť do nemocnice, že si ma tam nechajú na pozorovanie a zoberú žalúdočnú šťavu. Vtedy mi ostalo už fakt zle, keď som to počul. Tak toto som trochu prepískol. Ale čo som sa mal priznať? Ani náhodou, hral som svoje divadielko ďalej. Tak sme prišli do nemocnice, ja som už vedel, čo ma čaká, nebol som z toho nijako vykoľajený a v tichosti odkráčal do izby. Povedali mi, že na druhý deň mi spravia ten odber. Aspoň že tak, mal som teda polovicu dňa a celú noc na premýšľanie, ako to spraviť tak, aby mi na to neprišli. Okolo večera mi niečo došlo pri pohľade na džús. Džús je kyslý, keď sa ho napijem, niečo hádam v žalúdku nájdu. Samozrejme, dostal som zákaz pitia a jedenia, aby som mal pripravený žalúdok na ten „zákrok“. Bol som rád a trochu som sa aj upokojil, keď mi prišiel na rozum ten plán s džúsom. Oka som počas noci aj tak nezažmúril, aj napriek „dokonalosti“ plánu som mal obavy. Okolo tretej v noci som sa napil za dva glgy džúsu, to som si tak odhadom domyslel, že by to malo stačiť a samozrejme, aj aby to nebolo veľa. Ráno som už nespal, obával som sa toho odberu.
O deviatej došla sestrička s pripraveným náčiním no a keď som zbadal tú hadicu, no zbohom rodina. Pokiaľ došiel doktor, pohľadom som sa snažil zhypnotizovať tú hadicu, aby ušla. Strašne som na ňu civel. Po chvíli bol už aj doktor na mieste, dali mi podbradník, misku pod bradu a začali posúvať hadičku. Mňa tak neuveriteľne napínalo, že až mi zadok sťahovalo. A k tomu tie sliny...no....keby som mal čo vygrcať, tak vygrcám aj živiny z pupočnej šnúry spred narodenia. Odber trval vyše hodiny, tuším každých desať minút mi pomocou striekačky ťahal šťavu zo žalúdka do skúmaviek. Tých skúmaviek neviem koľko bolo, ale už pri prvej som si prial, aby bola posledná. Najhoršie bolo to čakanie medzi jednotlivými odbermi. Desať minút sedenia s hadičkou cez polovicu tela, pričom keď som na to pomyslel, okamžite ma naplo. Vyzeralo to asi takto: 1, 2, 3, 4, buééé, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, buéééééé, 19, 20, ...boli samozrejme aj minúty, keď ma vôbec nenaplo. Neskôr ma napínalo už len z toho pohľadu na tie ťahajúce sa sliny, ktoré som si aj tak nemohol utrieť. Fuj, skoro ma aj teraz naplo, keď na to spomínam. Odber ubehol ako sánkovanie v lete, straumatizovaný som si ľahol do postele a triasol sa. Ešte hodinu po tom ma napínalo, keď som si spomenul na tú hadičku. Ostalo mi už len čakať na výsledky. Nad koncom som sa nejako nezamýšľal, buď niečo nájdu alebo budem mať problémy. Poobede toho dňa (alebo nasledovného? ) nám prišiel primár oznámiť výsledky, vraj som mal kyselinu. Neviem, ako to bolo možné. Povedal iba toto a že ešte v ten deň môžem odísť domov. Jednak som bol rád, že konečne domov, ale na druhej strane, vŕtalo mi v hlave, že čo ak niečo iné povie rodičom, že mi tam našli akurát tak vitamín C z džúsu. Jednoducho, začal som byť paranoidný. Ale neriešil som to, celú cestu domov z nemocnice som nič nevravel a ešte skoro týždeň sa tváril, že nejako nemôžem jesť.
Odvtedy som sa poučil a radšej nefingoval žiadne choroby, mal som už rešpekt pred lekárskou vedou.
Po tretíkrát, opäť som sa nevyhol nemocnici. Tentoraz to bolo avšak niečo iné, hoci neplánované. Počas leta a prázdninovania u babky sa podarilo môjmu bratovi zlomiť mi kľúčnu kosť. Bola to moja prvá a aj posledná zlomenina, hoci občas som túžil mať zase zlomenú ruku, aby som si mohol pokresliť sadru.
Stalo sa to počas jašenia sa na ulici pred domov, keď sme hrali basketbofutbal. Neviem ako sme k tomu prišli, že sme mohli aj kopať do lopty a aj brať ju do ruky počas jedného športu, ale asi sme sa už zjavne jašili. A brat sa jašil dosť. Až tak, že mi skopol pravú nohu tak, že som sa natiahol na zem ako sopeľ. Padol som na ruku tak, že sa mi zlomila tá kľúčna kosť. Avšak to sme netušili, že je zlomená. Ja som len cítil bolesť na celej ruke, dokonca som spravil asi takú centimetrovú reznú ranu, ktorá sa považovala za príčinu tej bolesti. Tú mi ošetrili, ale bolesti ma neopúšťali. Rodičia a dedkovci sa čudovali, ako to, že ma tá ruka toľko bolí. Ale aby ste si nemysleli, nešli sa z toho nejako posrať. Len im asi vadilo, ako sa stále sťažujem, že sa mi čoraz ťažšie s ňou hýbe. Dve noci som nespal, už som až plakal do vankúša, že toto snáď nie je možné. Na tretí deň im to už nedalo, ja som už nerváčil, tak sme išli na pohotovosť. Tam mi povedali, že je to iba odreté, ale pre istotu nás odporučil do nemocnice na RTG. Hurá, konečne prišli na to, že je to zlomené.
Vedľa mňa sedel chlapec, ktorý už mal zasadrovanú ruku. On mal však predlaktie, ale sestrička mi povedala, že aj mne to tak obviažu. Konský trt! Ja som tušil, že to tak nebude. Ruku som si musel priložiť k hrudi a tak mi to spolu krížom-krážom cez polovicu tela zasadrovali. Vyzeral som, ako keby som mal polámaných 10 rebier a nie jednu kosť. Nevadí, zvykol som si na to, dokonca až tak, že som sa naučil robiť všetko ľavou rukou (ale úplne všetko nie). Dokonca aj po tom, ako mi dali dole sadru som robil veci ľavou rukou, ale to už za to začala do mňa mama rýpať, že nech na to zabudnem, mám zase robiť veci pravačkou.
Odvtedy som viac v nemocnici nebol, dokonca som bol aj veľmi málo krát chorý. Dokonca tak veľmi málo, že som si to všetko musel odsedieť v škole a to dávam za vinu tomu, že som mal taký zlý prospech.
2. časť
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
wampirekiss
6. 12.decembra 2009 14:40
Toto sa ti naozaj stalo ? :o
2
krute... akože ten opis jak si obl prvy krat v nemocnici.. to som až tak zosmutnela ako som to čitala :p
3
Celý ten blog bol dobre nechutný, ale prepichovanie slzných kanálikov tomu vládne
Napíš svoj komentár