Vletela som dnu a pristála na zemi. Poobzerala som sa dookola no žiadnu veľkú zmenu som nevidela. Uprela som pohľad k oblohe a nenachádzala som slov. Videla som pomaly sa pohybujúce tmavofialové mraky a na oblohe žiarilo 6 mesiacov. Žltý zelený modrý červený čierny a biely. Všetky boli v splne. "hej poď už! Toto budeš môcť obdivovať inokedy." zavolala na mňa moja spoločníčka, ktorej meno som ešťe stále nepoznala.
Tak sme leteli ďalej a ja som mala stále väčší pocit, že už nie som na Zemi ale niekde úplne inde. Začínala som byť unavená. Leteli sme ponad les ktorý snáď nemal konca. Zrazu som uvidela obrovskú horu na ktorej vrchole bola rovnaká socha draka ako tá, ktorú som videla vo svojom sne. Prileteli sme ku skale a ja som bola plná očakavaní. "SEXTO PELA DRACHMATA OTVIRDO BRACHA DIA KRALACHMATA" povedala zrazu žena. V rohu skaly sa vytvorlil malé dvierka podobné tým, ktoré vytvorila táto bytosť už predtým. "No tak, neboj sa a vojdi" pobádala ma. Už mi aj tak neostalo nič iné len jej veriť. Vstúpila som.
Privítala ma ovocná záhrada cez ktorú prechádzal úzky dláždený chodníček. Obloha bola krásne modrá a na vrchole trónilo zlaté slnko. Počkať obloha? Veď sme v hore. Uvedomila som si. Keď som sa lepšie prizrela zistila som, že to "slnko" je vlastne veľká žiariaca zlatá guľa.Ďalej som pokračovala v záhrade smerom k hradu. Bol rovnakej farby ako obloha vonku - tmavofialový. Mal 3 veže. Na vrchole každej bola iná socha draka vyrobená z iného drahého kameňa. Červený, čierny a modrý. Každý bol iný a v labách mali zvlášte ornamenty. Ten čo držal červený drak bol taký istý ako ten čo som mala na krku.
Prešli sme k bráne. Bola kamenna a v jej strede boli 3 žiariace kamene. Asi už tušíte akej farby. Boli usporiadané do trojuholníka. V jeho strede bola diera. "Vlož tam ruku, no neboj sa sprav to." povzbudzovala ma žena. Srdce mi bilo ako splašené ale spravila som to. Cítila som akoby som sa strašne zmenšila a znova zväčšila. Otvorila som oči a bola som vo vnútri. Pozrela som sa na kamennu stenu predomnou. Cez dieru do ktorej som vložila ruku prechádzal tmavomodrý dym. Po chvíľke sa rozplynul a predomnou stála moja spoločníčka. "No vidíš ani to nebolelo." povedala mi a naširoko sa usmiala. Nachádzali sme sa v tmavej chodbe osvetlenej iba sviečkami. Tieto sviečky však boli iné ako u nás. Tieto mali fialové plamene. Aj keď tu nebolo veľa svetla videla som dobre. Zrak sa mi zlepšil alebo som si to nahovárala?
Stretli sme zopár osôb. Niektoré z nich boli také isté ako ja a moja spoločníčka, Iné boli odeté do plášťov rôznych farieb, krídla som však nezbadala. Pokračovali sme po chodbe a zišli po schodoch do podzemia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár