Konečne som bola doma. Privítala ma Deadly, ktorú mamka vyzdvihla cez obedňajšiu prestávku. Hodila som tašku do kúta a zvalila som sa na posteľ. Deadly vyskočila za mnou, pritúlila sa a ja som sa začala venovať svojej obľúbenej činnosti- snívaniu. Vniesla som sa do iného sveta, sveta v ktorom by sa mi žilo určite lepšie. Bol to svet plný fantastických rastlín a zvierat. Milovala som toto snívanie, lebo v duchu som mala pocit že tento svet niekde existuje. Z tohto ma však vyrušilo zazvonenie mobilu. Ticho som zavrčala a načiahla sa poň, no skôr než som ho zodvihla stíchol. Už som savzdala leňošenia a začala som sa učiť. Už bolo načase, lebo o 2 hodiny sa mi začínal zápas.
Hrali sme proti odbornej škole ale zvykli sme ich volať aj odporná škola. Tie dievčatá som jednoducho nenávidela. Hlavne ich kapitánku-Danu. Mala dlhé odfarbené vlasy a aj na zápasy chodila dokonale nalíčená. Môj rozum taktiež odmietal pochopiť ako môže hrať s umelými nechtami, ale mala som aj dôležiťejšie problémy. Ako napríklad, kde je Lea. Pýtala som sa aj Martiny, ktorá s ňou bola v triede, ale ani tá mi nevedela nič povedať. Skúsila som jej zavolať. Nič. Znova. Opäť nič. Bude nám v tíme chýbať, ale momentálne som s tým nevedela nič urobiť.
Zápas prebehol v celku úspešne. Vyhrali sme , avšak len o pár košov. Citelne nám chýbala Lea. Skontorlovala som si mobil. Nevolala. Fakt som nechápala. Martina tvrdila, že na vyučovaní bola. tak kde je potom?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár