Našli mi v prsníku hrčku alebo citový výlev nevyrovnanej pesimistky

Tento týždeň mi našli hrčku na prsníku. Úprimne, bol to dosť šok. Chcelo sa mi plakať, no najprv som to musela oznámiť mamke, ktorá ma čakala vonku. Takže tváriť sa, že som vpohode. Potom tatkovi, nech skúsi zavolať známej, či by sa nedalo ísť na sono čím skôr. A ešte priateľovi.

Vraj: "Zlato, ale toto nie je sranda."
"Kým sa na tom smejem, je dobre. Keď začnem plakať, bude to horšie."

Viete ľudkovia, po pravde. nie je to až taká sranda. A zďaleka to nenesiem tak dobre, ako sa tvárim. Nechcem to ukazovať ľuďom, na ktorých mi záleží a ktorým záleží na mne. Už aj bez mojich výlevov to nesú dosť zle. Jediný Tom vie o tom, ako sa naozaj cítim. Znáša moje depky už dosť dlho, a niekomu som to povedať musela.

Prepáč a pozdravujem.

Inak to nevie nikto. Ani bráško. Len spolubývajúca, lebo sa veľa pýtala a ja neviem klamať. Ale nerobila z toho vedu.

Vlastne, ono to ani veda nie je. Väčšina hrčiek sú cysty, zapálené tkanivo alebo nezhubné nádory. Nepatrím ani do rizikovej skupiny. Som mladá, nemám v anamnéze nič podobné, akurát som bezdetná. Ale na to mám ešte čas.

Napriek tomu sa už zase vidím bez vlasov. Keď mi pred rokom a pol kvôli operácii oholili celú hlavu, niesla som to dosť zle. V hlave sa mi stále vynárajú tie najhoršie možné scenáre: ako prerušujem školu, ako sa rozhodujem, komu to povedať a komu nie, vidím sa v nemocnici na chemoterapii zvracajúca do tých malých trápnych mištičiek... A pritom ešte nemám nič potvrdené a dokonca aj všetky racionálne úvahy hovoria v prospech môjho zdravia. Niekde vnútri viem, že keď o pár dní pôjdem na sono, tak mi s najväčšou pravdepodobnosťou ani žiadnu hrčku nenájdu. Niekedy vážne neznášam svoju predstavivosť.

I keď vlastne by som si to zaslúžila. V minulom blogu som spomínala kamaráta, ktorý si potrhal šľachy a bral to ako očistu niečoho, čo urobil. Ja by som si za jednu časť svojho života tiež zaslúžila trpieť. Umrieť by bolo až príliš jednoduché. Problém je, že takto by si to odniesli aj moji najbližší. A oni si to nezaslúžia.

Za tých pár dní sa mi v hlave zjavila otázka, aký je zmysel takejto neistoty. Prečo sa ľuďom v živote stávajú veci, ktoré im spôsobia stres, ale nepotvrdia sa. Ako keď som si myslela, že som zaspala do školy, čakala na výsledky tehotenského testu alebo hocičo iné. Zas až taký rozdiel v tom nie je. Človek si myslí, že sa niečo (vážne alebo aj nie) stalo, ale nestalo. Napriek tomu vidí väčšinou vždy tie najhoršie scenáre. Potom zistí, že nič, a jeho život pokračuje bez zmeny ďalej.

A dokonca aj keď sa niečo naozaj stane, ako mne moja nehoda, človeku to zmeniť život nemusí. Ja sa akurát viac bojím, čo mi bráni v užívaní si života. Kontraproduktívne. I keď netvrdím, že svoj zmysel to nemalo. Spoznala som hodnotu pravých priateľov (znova), stmelilo to moju rodinu a posilnilo moju tvrdohlavosť (je diskutabilné, či je to dobré alebo zlé). Môj život však plynie ďalej viac-menej rovnako, ako predtým, Akurát teraz mám viac zdravotných problémov (akoby ich už predtým nebolo dosť). Na mojom svetonázore alebo životnej filozofii to však nič závažne nepozmenilo.

Ako tak nad tým premýšľam, asi je naozaj hlúpe pýtať sa "prečo". Odpoveď na tú otázku vlastne ani nie je tak podstatná, ako sa zdá. Možno ide skôr o to, ako sa s tým vyrovnáme. V tomto mám ešte čo dobiehať.

A možno na ničom z toho nezáleží.

Vlastne ani neviem, čo som týmto blogom chcela povedať, asi len vypísať sa z myšlienok, nechať ich odísť, inak sa zbláznim. Pomáha to, cítim sa lepšie.

Tak prepáčte, že som otravovala spravte si krásy deň.

Bodka.

 Záchod

4 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu