Fakt som si najprv myslela, že zle vidím, že tých pár vodiek (no dobre - viac vodiek) ma znova priviedlo do stavu opitosti - no nie! Videla som dobre, i pošmátrala som vo vrecku, vytasila telefón a snažila sa zachrániť situáciu odpisovaním na imaginárnu SMS.ku.
,,Veď ho prezvoň, nech ide von!,, - riekol..
,,Veď hej, prezvoním...,,
- odvrátila som zrak z displeja telefónu a upriamila ho na už zatvorenú krčmu vedľa nás.
Tak kde teda je?? Prinútila som sa k opätovnému prezvoneniu.
,,♫-♫-♫-♫,, - sa ozvalo o pár krokov vyššie.
Na to preúžasný posmešný smiech..
Moja reakcia? Neopísateľná. Vtip? Sranda? Ojeb?
Dobre.. Vzdala som to a otočila spodnú časť tela smerom k námestiu.
Prvý krok..
a zrazu: ,,Heej, veď sme si ešte nepovedali Ahoj..,,
- ,,Ja čakám. Ty sa skrývaš, potom sa nepohneš z miesta, urobila som dosť na to, aby si sa teraz vybral mojou cestou.,,
I riekol múdry brat: ,,Načo čakáš, choď s ňou, veď si s ňou chcel ísť na prechádzku.,,
- ,,Nejdem! Ani s tebou, ani s tebou! Budem stáť tu na mieste a čakám na to vytúžené AHOJ, aby som mohla odpochodovať do pomaly prichádzajúceho taxíka.,, - prerušila som ho.
Nešiel.. Hodila som posledný zúfalý pohľad, ktorý naznačoval, že ak nezmení súradnice svôjho miesta, dopadne to pre jedného z nás zle - ale ja to nebudem.
Pochopil.. Podišiel.. Objal ma.. S víziou, že to nebude mať žiadne pokračovanie som sa mu vytrhla z náručia, udivene zakrútila hlavou a pobehla som za zastávajúcim taxíkom.
To bolo naše AHOJ..
delicita
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár