Once upon a time...
Uplynulo ani nie tak veľa rokov od doby kedy mali ľudia tendenciu rozširovať svoje mestá. Niekedy až natoľko, že keď sa pozreli cez družicu na Zem, zelene bolo akurát v oblasti kdesi tam v rozvojových krajinách, kde domorodci žili úplne odlišným sposobom života ako vo vyspelých krajinách.
(nehovoriac pritom, čo je zaostalé, lebo niekedy môžme fakt pochybovať či to, ako žijeme je možné považovať za vyspelé).
Človek vyspelý si ľahko zvykal na zmenené podmienky, veď prinášali toľko výhod, praktické urýchľovaky, veď na čo čakať... narodené deti sa tiež aklimatizovali na iné takzvané "betónové" zovretie.
Samozrejme niečo tu však nehralo... stále náhlenie niekam vyžadovalo aj pauzu, ručnú brzdu, vypnúť. No betón pripomínal že doba je iná. Vravieval ľuďom:"Moji milí, darmo sa snažíe spomaliť, hľadáte štipku miesta na uvoľnenie myšlienok. Som tu len ja, vy ste ma tu chceli, tak tu som, Chceli ste sa ponáhľať? Tak sa prosím na mňa nesťažujte."
Ľudia mali plné hlavy nátlaku, boli nevrlí a lásku nahrádzal strach. "Čo ak nebudem mať dosť penazí pre zabezpečenie svojej rodiny? Čo ak neurobím skúšku? Čo ak ma prejde auto? Musím sa ponáhľať. Mám strach..."
Darmo, že pokročili, v hĺbke svojho vnútra pociťovali tichú avšak neustávajúcu kakofóniu. Tá v nich prebývala...naberala na obrátkach, bolelo to. Chceli zmenu, no nevedeli ako na to.
"kchchch" Litosferické dosky sa pohli, nastalo fyzické i emocionálne zemetrasenie zároveň. Krásne modrerná doba zrazu zabliká, lapá po dychu ako končiace žiarovky bez toku elektriny... "chceme ešte zasvietiť". Tma...
"škrt...ssss" človek šktrol zápalkou, tá funguje vždy aj keď technika zlyhá.
Všetko by bolo po starom, ak by človek nechcel. Pri horiacej sviečke zacítil zvláštnu pohodu. Pozerajúc do plameňa menili svoj postoj k vlastnému životu a podobne k životu iných, keď nechali za sebou strach a potrebu moci, keď začali počúvať svoju dušu, spomenuli si na svoj pôvod... áno všetci odrazu. Nepotrebujeme modernú dobu- betón. Nedobudli spoločné vedomie. Cítili sa ako jedno.
A vtedy sa to stalo, do života prišla móda "návrat k pôvodnej prírode". Nebolo to východisko z nudzovej situácie... bol to zámer, bol to cieľ.
A tak na miestach, kde kedysi stáli továrne na výrobu kadejakých mašín na všetko, kde boli obrovské obchodné centrá, kedysi sa pokúšajúce zhltnúť pozrnosť človeka, na týchto miestach začali vyrastať krásne malé stromčeky, tráva, a tak sa tu udomácnili i kadejaké zveriny.
Človek žil v harmónii s prírodou a nechel jej viac ublížiť, lebo si uvedomil, (konečne) že ju potrebuje pre svoje prežitie.
I see a future of a man and nature together in the distance...
(ja viem som fantasmagor, no dúfam, že vám to niečo dalo)
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
titusik
19. 9.sept. 2008 15:28
pekná utópia
Napíš svoj komentár