Tento týždeň toho bolo na ňu až príliš, hotové peklo... Vždy sa považovala za optimistku, ale v tomto prípade si uvedomila, koľkokrát je ľahšie povzbudzovať a rady dávať ako si ich vziať k srdcu keď človeku horí pod nohami.
„Kde sa vytratil tvoj optimizmus? Neboj to zvládneš...“ počúvala z každej strany, no pocity vnútri, alebo skôr rozum neveriaci v zázraky jej našepkával, že toto nedopadne dobre.
Odklad skúšky i štátnic o rok. „Hmm, no čo už,“ povie si hockto. Avšak, ak to skutočne bude tak, nezasiahne to len moju peňaženku ale i hrdosť, priateľstvá a kto vie čo všetko...
Navyše, rodičia ma rozžujú v zuboch, práve keď budem potrebovať najviac podpory... Mám strach.
Ale to celé sa dá tak rýchlo zmeniť... Čo je dôležitejšie ako peniaze, škola, či dobré telo?
Odpoveď tak jednoduchá... je to ľudský život.
V krajine, kde realita nevraví už nič ani jednej bytosti, kde nik neplače ani nič nevie, krajina nevedomia, či večného spánku... to je miesto, kde sa moje problémy stanú kvapkou v oceáne, kde význam a dôležitosť budú potlačené na minimálne hodnoty. Teším sa na to miesto... Tam mi môžu všetci vyliezť na hrb, tam sa môže schovať aj anatómia z ktorej skúška mi zmenila pohľad na svet, zmenila môj svet.
A tak som začala kutrať v skrini...hmm, čo by sa hodili na môj deň D. Sukňa, nohavky, veselé, či radšej smutné farby?
Nakoniec si obliekla to čo vždy... aby to bolo prirodzené... aby ju každý spoznal, keď už budú tie exkluzívne zábery v televízii. Rifle, farebná bunda a náušnice- dve malé dúhy, ktoré jej dal On.
Bol vždy pri nej, aj keď bola pochabá, aj keď si to chcela so vzťahom s ním rozmyslieť... Naďalej držal s ňou- so mnou. Pomáhal a najmä v poslednom týždni, keď si z nej svet zrobil dobrý deň a fackoval ju ako prišlo... Prišiel, láskavo sa usmial, vzal lekárničku a dôkladne ju ošetril. „Prečo to robíš?“ pýtala sa ...„Mám ťa rád.“ V takýchto chvíľach aj keď slnko bolo až na druhej strane zeme, niekoľko lúčov sa teleportovalo ku mne.
Zapol mobil. Práve vyšiel zo stanice červeného kríža z podzemia budovy, kde mali prvé stretko. Tešil sa naňho už od včera. To je presne to čo má rád. Ľudia, ktorí chcú pomôcť, chcú zachrániť, musia byť pohotoví a rýchli, každá sekunda je dôležitá. Aké smiešne že práve takému človeku sa chystá zomrieť najlepšia priateľka.
A možno keď vyjde z toho podzemia, kde sa stretnutie koná, už jej nepomôže žiaden fyziologický roztok, ani roztok albumínov, ani masáž srdca, nič... On už bude len držať jej bezvládne telo a vyčítať si, prečo radšej neostal s ňou, prečo jej v tom nezabránil. Ona bude ležať v snehu pod balkónom bez známok života, ale zároveň sa bude javiť tak živá vo všetkých krásnych spomienkach, ktoré vo svojom vnútri prechovával tento krásny chlapec.
Páni, skoncovať s tým všetkým tu a nenechať nikomu žiaden odkaz, to je hrozné. Ja tak veľmi milujem ľudí. Chcela by som pred tým ako odídem objať každého a povedať mu ako veľmi si ho vážim, za čo mu vďačím a čo mu prajem do života. Ale to už teraz nejde... nemám čas... Musím rýchlo vykonať to čo chcem, skôr ako si to rozmyslím. Pretože potom by som si musela zažiť aj to čo bude nasledovať a na to nie som ani zďaleka pripravená.
On pozrie na telefón... volala mu asi 6 krát, čo mohlo byť také akútne? Ešte tam má správu od nej. Otvára, číta a nemôže uveriť vlastným očiam... Zoviera mu hrdlo, rozbúši sa srdce, chladnú ruky a studený pot pokryje jeho chlapčensko-mužné telo. „Rýchlo“ povedal si a pozrel si autobusy. „Nič, došľaka.“ Vystrčil palec, mával na autá... Musel sa dostať k nej skôr ako bude neskoro.
Začala upratovať veci... nech po nej nie je neporiadok, nech policajti majú menej práce.
Vybrala malý lístok, predsa si zaslúži vedieť čo sa deje a tlačeným písmom vyliala myšlienky na papier.
„Môj najmilší, nikdy som si nemyslela, že sa dostanem tak ďaleko... už nie som smutná, lebo mám plán. Je mi ľúto, že mojou sebeckosťou budú trpieť ľudia, ktorí ma mali radi a dúfam, že na mňa nezabudnú hoci už budem inde. Bol si mi vždy najbližší, nesmierne si Ťa vážim... Nájdi šťastie. TL (jlu).“
Zobrala voňavku, podľa ktorej ju vedel vždy rozpoznať a pokropila ňou lístok.
Tak, a teraz je všetko pripravené. Obula sa, dala si šál a šla za svojim...
Auto sa dorútilo pred internáty, sanitka hučala v pozadí. Rýchlo vybehol schodmi, potom chodník, schody... svaly pracovali už na kyslíkový dlh, ktorý snáď nikdy nesplatia. Ocitol sa pred dverami, tie však boli zamknuté.
Vyšla si na balkón, prekročila zátarasu, pozerala sa na všetko, čo vídavala z okna 2 a pol roka, svet ktorý ľúbila, kde všetko bolo pomaly vždy ako malo byť. Predklonila sa, vietor sa oprel do jej vlasov a ona sa rozpomenula na všetky chvíle, ktoré mala možnosť prežiť práve s týmto živlom.
Cítila sa slobodne, konečne bola pánom situácie a každý kto si do nej utieral nohy, mohol si nájsť nikoho iného. Len ona a táto chvíľa, nemala odvahu sa pustiť, ale o chvíľku... vždy si chcela zalietať.
Chlapec sa dobyl dnu, mal kľúč, len otváranie zámku trvalo večne... veril, že nie je neskoro. Mal pre ňu dobré správy...
Otvoril dvere izby a vtedy ju zbadal, dievča ktoré mal tak rád stálo tam na druhej strane. Takmer vôbec mu neodľahlo, že ju vidí živú pretože každá stotina to mohla zmeniť. Nezaváhal však ani chvíľu, podišiel opatrne k balkónu a oslovil ju...
...vravel mi, že to nechcem urobiť, že je to príliš jednoduché, že život je príliš krásny. Slzy mi tiekli prúdmi ako neistota, ktorá sa rozlievala mojím telom. No on, podal mi ruku a ja... zahanbene, neisto no prijala som ju a keď som pocítila jej teplo...
Pomohol mi preskočiť zábradlie a vzal ma do náručia.
Keď vedel, že je v bezpečí, začal ju stískať, hladiť... rozrušene vravel: „Lucia, toto mi už nikdy neurob, nech ťa to už nikdy nenapadne. Mám ťa rád.“ Obaja plakali a malé kvapôčky naskákali aj do šiat aby ani oni nezabudli na tento deň.
„Prišiel som ti povedať“ , hlas sa mu triasol, ešte doháňal kyslíkový dlh..., „ten opravný termín si urobila,...žiaden odklad štátnic, nič. Dozvedel som sa to od učiteľa, stretol som ho cestou... to on ma doviezol sem...“
Neverila, nechápala, pozerala naňho ako na zjavenie, v tom okamihu vyrástol v nej obrovský strom všetkých pocitov, víťazstvo striedalo radosť, nadšenie, neschopnosť pochopiť, uveriť?...
...bola vďačná.
Od tohto dňa vedela, že už sa nikdy nepostaví na druhú stranu balkóna, že sa radšej postaví problému tvárou v tvár a ak bude odhodlaná, brána povolí sama a ona ňou prejde bez problémov a pôjde s radosťou ďalej.
Nikdy sa nestavajte na druhú stranu, život je príliš krásny...
(tento príbeh je vymyslený hoci dosť spomenutého je i pravdou, nikdy ma však nenapadlo siahnuť si na život...)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
preco su ludia slepi?