Dostať sa na vlnku, na vlnku v svojej lodičke, na mori, kde svieti to najkrajšie a naše slniečko... na obzore nič, ani ostrov, ale čajky... škrečia. Smejú sa... usmievajú sa... na mňa, na teba,... jemné hojdanie, slaný vzduch sa hraje s čuchovými receptormi. Prečo?
Prečo, aj keď som v tejto hnedej lodičke s modrou plachtou sama, hojdáme sa spolu? Ryby sa prizerajú, nevylovené, radujúce sa zo života...ako je nám len dobre, najlepšie, máme všetko, môžeme sa realizovať a predsa vzdycháme, nevieme, kam sa plaviť... doprava, doľava, sever? Prečo nepríde vietor do našich plachiet? Vietor rozhodnutí, krehký no sebavedomý, otvorme myseľ, vypustime dušu, pošepne... ale keď nepočuť? Netráp sa, plávaj, hľadaj smerovanie. Tu a teraz, niet inej možnosti.
Blúdim... šatka na očiach, dávam si ju dole a tu pavučina, rovno na zrak mojej duše. Obávam sa, že je to klam, ty nie si cieľom, ale pomoc... ukáž mi ktorým smerom ísť a ja zaveslujem... za slnkom? Vietor... potrebujem ťa. Na oblohu prichádzajú malé mráčiky, vyzerajú ako ovečky, ktoré počítam večer pri spomienke na teba. Majú jemnú srsť, tak mäkkú, že by som sa nebála skočiť z obrovskej výšky do jej mäkkosti. Objím ma... maj ma rád, ja ťa mám. Nech nájdem sa zas v tvojich očiach, tam hlboko, prenikavo... nie si opar? Nevedieš ma k fatamorgáne mojich pocitov? Je to reálne?
Prečo sny sú krajšie ako spoločnosť? Prečo vo sne sa všetci milujeme a prejavujeme si náklonnosť a tu... každý zadebnený v svojej zápalkovej škatuľke.
„Otvor sa!“... ani ňou nehlo. Tak blízko a predsa tak ďaleko... pokazené mravce nepracujúce v prospech celku. Nesieme si svoje slamky, ktoré nikdy nepostavia krásny zámok. Sme topiaci sa a chytáme sa jediného čo máme- slamky... tú si nesieme pre istotu so sebou. Istoty.
Nechcem nič. Chcem všetko? Neviem čo chcem.
Čo od teba očakávať drahý život? Ako sa vlúpnuť pod tvoju podstatu a vyťažiť čo najviac a bez tvojej ujmy? Pred tým ako sa vrhnem do fyzického sveta, chcem ťa poprosiť, ostaň pri mne, rob mi radosť. Prekvapuj ma. Nech každý deň je viac. Stáť pod tvojim oknom, stáť za tvojimi dverami, sedieť na gauči a sledovať ako spíš. Len tak, len tak pre radosť. A vyletieť k mesiacu, dotknúť sa jeho špičky. Mesačný prach ako dar... na vankúši. Aby si mal každý deň dôvod začudovať sa, prekvapiť, potešiť, naplniť. Zanechať minulosť, neotvárať dvere do budúcnosti, ocitnúť sa tu a teraz... tu... a teraz.... tu a... šťuk šťuk...
Zažiť viac...
Ďakujem
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár