Slnko je žlté, tráva zelená, ruky za hlavou...
... ležím a pozorujem modrú oblohu s bielymi oblakmi.
Všetko je tak ako má byť...
Nie hladná, ani smädná...
... kvietky voňajú, včely bzučia, kukučky sa vkrádajú do cudzieho hniezda.
...motýľ, priletel ku mne...
Zvláštny to motýľ, až po dlhej chvíľke pozorovania a počúvania som si uvedomila aký je krásny...
Keď sa k nemu načiahnem uletí, taký bežný strachopud...
Keď som sa dlhšie chcela zahľadieť a všimnúť si každý ornament na jeho krídlach, urobil čosi zvláštne.
Sám si natrhával krídla, robil do nich dierky, keď hovoril o sebe
„ja tak..., ja nie ako ostatní..., a ja...“ chcel sa odlíšiť od ostatných poletujúcich naokolo, no neuvedomil si, že on je krásny a iný, že sa nemusí porovnávať, ukazovať. Sám ubral na svojej kráse... škoda, možno nevedome.
Škoda tých dier...
Dávajme si pozor, aký sme pred inými, uvedomme si koľko percent času hovoríme o sebe...
Kedy máme dobrý pocit? Keď niekoho počúvame, alebo sme počúvaní?
Doprajme výnimočný pocit ľuďom okolo seba, vypočujme ich a tešme sa z pocitu, že majú príjemný pocit, keď sú s nami.
Nevyťahujme sa, nesnažme sa za každú cenu odlíšiť, lebo sa tým len sami ukracujeme o to, aby sa niekto mohol pozrieť na naše krídla také aké skutočne sú...
...a sú skutočne krásne...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
@johnysheek jasne, záleží na okolnostiach a samozrejme si nemyslím, že by človek mal len počúvať ako bútlavá vŕba...
To o čom hovorím je taká moja skúsenosť... vieš, je škoda, keď sa niekto snaží nasilu odlíšiť od svojho okollia slovami, myslím, že skutok už hovorí sam za seba, slová viac netreba...
To o čom hovorím je taká moja skúsenosť... vieš, je škoda, keď sa niekto snaží nasilu odlíšiť od svojho okollia slovami, myslím, že skutok už hovorí sam za seba, slová viac netreba...
Napíš svoj komentár
ale inak súhlasím..