...Vyšla som tmavými schodmi tam, kde nám babka ako deťom zakazovala ísť... od vtedy sa veľa zmenilo. Už nezakopávam na rovnej ceste, už sa nehrám na strašidlá. Som už dosť veľká (minimálne fyzicky) na to aby som premohla „bobáka“ za strašidelnými dverami. Už sa nebojím a dám si pozor! Povedala som si. Prešla som ešte krátkou chodbou. Dosky len unavene zavŕzgali pod mojimi nohami. Nič sa nezmenilo. V kúte kolovrátok a 5 dverí. Dlho tu nik nebol...
Keď sme boli deti, utekali sme cez túto chodbu, každý chcel mať krytý chrbát, veď 5 dverí znamená 5 najrôznejších strašidiel. Zimomriavky mi prešli po chrbte i dnes...
Strašidelné dvere... akoby čakali na mňa. Obrovské zrkadlo, babkin zákaz chodiť za tieto dvere a otočený kľúč v zámke im vdychovali tajomnosti a ja som si uvedomila, že pred obrovskými dverami nestojí veľká odvážna žena, ale malé dievča s rovnakými pocitmi ako vtedy. Ešte stále z ostatných dvier môže vyliezť niečo, čo by mi mohlo ublížiť...
...Prečo sa deti boja strašidiel? Veď nevedia, čo je smrť. Deti sa boja tmy, pretože nevedia, čo sa v nej môže skrývať...
Akýkoľvek prudký pohyb, ktorý som nevyvolala ja by ma mohol usmrtiť od úľaku.
Podišla som k nim. Je tak ťažké ich otvoriť. Pozrieť sa do toho starého zrkadla, čo videlo už stovky tvárí? ...Nie... veď kto vie, čo by mohlo byť v odraze... ešte nejaký duch...
Stlačila som opatrne kľučku, boli zamknuté. Kľúč je síce v nich, ale vydržím to tam? Dokážem sa pozrieť tme do tváre? Nechcem nad tým premýšľať, otáčam kľúčom, prekročím vysoký trám a som tu... zaprášená žiarovka a vôňa potuchliny dali najavo, že veci, ktoré ma tam čakajú sú viac ako len minulosť v podobe šiat, odložených časopisov a rôznych nádob. Nikde strašidlá, nikde vraždiace pavúky, žiadny duchovia? Aké zvláštne, vždy som si myslela, že tam bývajú...
Začala som prehľadávať veci. Len tak bezcieľne, čo ma zaujalo. Tuto vrece so starými vecami... presne takéto blúzky sú teraz in, výnimočné, a tamto? Starý telefón, čudná kefka, časopisy staršie ako ja... a tamto sa dá prejsť na balkón. Na poličke čaká natiahnutá pasca, ktorá už aj zabudla na čo tu leží. Návnadu by nezožral, ani najvyziabnutejší myšiak. Koľko zaujímavých vecí...
Koľko očakávaní od vstupu na tento starý pôjd a nič sa nestalo... predsa je to takto dobre... odľahlo mi. Prechádzam pôjdom ďalej. „Ale, aha, pozrime sa tamto v rohu v tmavom kúte predsa len ešte čosi je. Kvôli sklonu strechy som sa tam musela doštvornožkovať a riadne natiahnuť svalstvo, aby som to dotiahla.
„Tak mám ťa...“ Hnedá drevená skrinka, milujem skrinky.
Sadla som si tak, aby som mala stenu za sebou a s výhľadom na celý pôjd (okrem miesta, kde mi zacláňali poličky) som sa pustila do študovania tej skrinky.
S citom, no prezrela som si ju dôkladne. Bola to staro vyzerajúca hnedá škatuľka s vyrytými 4 nápismi, ale nedali sa prečítať ani keď som odfúkla chumáč prachu.
„Páni,“ povedala som si, „škatuľky sú úžasná vec, ako sú obalené tajomstvom, čo sa v nej môže ukrývať? Kiež by zostala navždy zatvorená, aby bola taká atraktívna.“ Pôjdom sa šírilo priam rušivé ticho... No opäť som sa začala sústrediť na poklad, ktorý som držala pevne v rukách. Nebolo ťažké prísť na to, ako ju otvoriť. Kľúčik visel priamo na zámke, zvláštne... asi dnu nebude nič tajomné, nik o ňu ani nezavadil, veď aká je zaprášená... Čo znamenajú tie 4 nápisy?
Ľahučký drevený poklop pri otvorení zavŕzgal a spustila sa jemná melódia, ktorá priam preťala to zatuchnuté ticho. Prievan... prievan cez škatuľku?
Preľakla som sa, no ešte väčšmi ako melódia ma zarazil obsah škatuľky. Pretrela som si oči, predsa je tu šero, no stále tam bolo to isté. Na dne škatuľky boli DVERE... preglgla som pocit pingpongovej loptičky v krku. Hnedé dvere, na nich veľké zrkadlo, nálepky. Sú to pôjdové dvere, tie do ktorých som pred pol hodinou vošla. Hudba pomaly dohrávala a mňa sa začala zmocňovať tieseň, môžem sa zdvihnúť a odísť kedykoľvek... prebehnúť chodbou, ako sme to robili, keď sme boli deti. A dostať sa do bezpečia, dole k babke. Do tepla a svetla...
Uvedomila som si, že sedím ako prikovaná a vnútro mi navráva, že sa nemám obávať zmeny. Že nezabolí, keď opäť otvorím pôjdové dvere.
Studenú ruku som vložila do drevenej krabice a načiahla som sa po miniatúrnej kľučke. Žiarovka na chvíľku zablikala, zarazilo ma to. No ešte väčšmi ma do šoku priviedol fakt, že v zrkadle nevidím odraz svojej ruky ale len strop pôjdu. Mávam, skúšam sa pozrieť ináč, chcem vidieť odraz svojej tváre no zrkadlo ma vôbec nevníma... Čo to má znamenať?! Čo som?...som? Otočila som malinkým kľúčikom v zámke. Stlačila kľučku a potiahla k sebe... To čo nastalo som nečakala ani v najčudnejšom sne... v tej chvíli celú povalu zalial obrovský príval svetla, nevidela som nič, vôbec nič. A čo viac nemala som strach, to svetlo bolo tak teplé a oveľa príjemnejšie ako tmavá povala...
Skrinka zmizla, v celej tej ožiarenej miestnosti bol len jeden stôl na ktorom bola žiarivo biela plachta so zožltnutou obálkou... a ja... taká špinavá, zaprášená. Človek by sa bál niečoho dotknúť, veď kto by to vyčistil? To by musela byť nebeská čistá kefa... Nad čím to premýšľam? Vošla som cez skrinku, v zrkadle nebol môj odraz, som v bielom...“čože? Kde sú moje šaty? Čo?!“
Podišla som k stolíku priam slimačím ťahom... obzrela som sa, no nikde nik. Navyše nie je kam ujsť... Tá obálka je možno pre mňa... na jej žltom tele boli napísané 4 slová, boli usporiadané rovnako ako tie vyrezané slová na škatuľke, ktoré som nevedela pred tým prečítať „vstúp ak máš odvahu...“ Chvíľka zamyslenia ma o ňu akurát oberala, a tak som bez hlbšieho zamyslenia opatrne roztrhla preslabené okraje obálky. Šlo to ľahučko a preslabený papier vydával zvuk, ktorý mám rada... obálka obsahuje tajomstvo...
Vnútri bol list, presne ako som to videla už aspoň stovky krát. Vytiahla som ho opatrne von. Na ošumelom papieri niekto tušom zanechal odkaz.
„ Milá Lucia, predpokladal som, že to zvládneš a dostaneš sa až sem. Viem, iste si rozrušená, nechápeš a stálo Ťa to mnoho síl a odvahy. Som rád, že si premohla strach. Iste máš teraz mnoho otázok...“ (hneď mi hlavou preleteli nejaké a na prázdnom papieri sa začal pomaly zjavovať text, akoby ho tam dopisovala neviditeľná ruka, čítalo mi to myšlienky!) „dôvod prečo si tu pochopíš až sama, keď sa vrátiš na zem, rovnako i to, prečo si nevidela svoj odraz v zrkadle. Niečo sa stalo... no Tvoja odvaha prekročiť hranicu nepoznaného Ti priniesla niečo, čo sa ti bude iste páčiť. Bohužiaľ Ti nemôžem povedať nič viac, ani čo to je, ani, čo máš teraz urobiť. Viem však, že na to prídeš, časom si zvykneš a budeš šťastná. Želám Ti len to najlepšie...
Mám Ťa rád...“
Myšlienky mi prúdili hlavou ako najrozbúrenejšia rieka... Kto si? Čo teraz? Toto? Takéto niečo sa skutočne môže udiať tu a teraz, na zemi? V tomto živote? Myslela som si, že život je len... nie, nie! Toto je iste sen... Prečo mi neodpovedáš na moje otázky? Pozrela som na papier, no ten už bol zapísaný až do konca. A čo teraz? Pozrela som sa navôkol, prečítala ešte raz... „viem, že na to prídeš, časom si zvykneš a budeš šťastná“... Zatiaľ nie som šťastná, ani nerozumiem tomuto...
Všade na vôkol bielo a žiadne miesto, kam ísť. Sadla som si k stolu a oprela sa o jeho bielu plachtu na mieste, kde bola noha.
Predsalen je ešte miesto, kde som sa nepozrela... okrem bieleho nekonečna tu bol predsa stôl, odhrnula som nabok biely hodváb a vošla som pod neho, ako sme to robili, keď sme sa ako deti naháňali pod stolom na svadbe.
Na viac si od tej chvíle nepamätám, viem len že pod stolom bola riadna tma...
Prebudila som sa v babkinej spálni. Tu sme sa cítili vždy bezpečne. Tu sme prežívali najkrajšie prázdniny svojho detstva spolu so súrodencami i sesternicami.
Takže bol to sen? Pretrela som si oči. Na sebe som mala biele ľahučké oblečenie. Odkiaľ babka vyhrabala toto pyžamo? Upravila som posteľ. Von bol jasný deň...
Prešla som do kuchyne, von... nikde nikoho, babka nebola ani v skleníku, ani v garáži, možno v kostole?
Drevo v drevárni zarachotilo... „jasné dnes sa bude opekať.“ Zaradovala som sa.
Idem pomôcť, povedala som si...veď sa musí šetriť.
„Dobré ráno babi, kde sú všetci?“ ...žiadna odpoveď.
„Babi, pomôžem ti, ukáž... babi?“ mávala som, postavila sa do cesty.
Nechápala som, čo sa to deje, babka ma vôbec nevnímala. Nebola urazená, ona sa nikdy neurážala. Ona ma nevnímala, nepočula, nevidela!?...
A vtom ma napadlo... „odraz?“, bežala som dnu. Otvorila som skriňu, na ktorej vnútorných dverách máva babka zrkadlo. Tak predsa... „ja...ja tu nie som“ hlas sa mi chvel od rozrušenia. Pozrela som si na ruky i celé telo, videla som ho úplne zreteľne, no odraz neprezradil nič.
Zmocnila sa ma panika. „Preto tie biele šaty, to nie je babkine pyžamo!“
Záver? Bez vysvetlenia? Čo to má znamenať?
Od vtedy ubehol rok. Ľudia okolo mňa chodili ako okolo vzduchu, nik ma nepočul, nevidel...
Bolo mi z toho smutno, tak sama som sa ešte nikdy necítila, hoci niekedy som mala pocit, akoby sa na mňa ľudia usmievali.
Dlho som premýšľala, nad tým čo sa to vlastne stalo, čo sa udialo v podkroví i všetky tie veci čo mi povedal list.
Dozvedela som sa, že som nešťastne zahynula na povale. Údajne ma zavalil drevený trám. Zasmiala som sa nad tou informáciou, „veď to je absurdné.“ Som si priam istá, že som tam našla tú škatuľku, vďaka ktorej som sa ocitla v tej bielej miestnosti!
Prešlo mnoho chvíľ a ja som sa nemohla vysporiadať s tým, že moji najbližší ma považujú za mŕtvu, že sa trápia, zatiaľ čo ja som stála hneď pri nich. Videla som mamku plakávať cez deň i po večeroch. Dokonca i bratia a tatko... Bolo mi ich úprimne ľúto.
A čo bolo potom tým šťastím o ktorom vravel list?
Predstavte si to... Mohla som všade ísť a byť s hockým, bez toho, aby o tom vedel.
Časom som si našla záľubu v tom, že ľuďom pripravujem prekvapenia. Je to zábava a ich radosť ma napĺňa. Kreslím na chodníky dúhy, padajúci chlieb z maslom vždy natočím tak, aby padol nenamastenou stranou, podstrčím prezuvky žiačikovi aby nezabudol, poklopkám šoféra autobusu po pleci, keď ste nestihli nastúpiť, zobudím vás až sa vám sníva niečo zlé... po ceste po ktorej idete nechám vyrásť najobľúbenejšie kvety... Povzbudzujem Vás. Pri zrkadle vám vravím, ako skvelo vyzeráte. Som šťastná, keď vidím ako sa usmievate a tešíte sa, že všetko tak krásne vychádza, že život je fajn.
A večer? Keď idú všetci spať? Usadím sa v gauči opodiaľ a sledujem ho ako zaspáva...
To po čom som vždy túžila, o čom vravel ten list, je robiť ľudí šťastnými...
...som za to vďačná...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
@tinka23
@ladypetushqa
ďakujem za prečítanie i hviezdičky...
prosím vás sú tam niektoré časti, ktoré by ste vypustili, ktoré vás nudili, alebo mali príliš rýchly spád?
Alebo niečo, čo sa vam naopak páčilo?
Dajte vedieť, nech sa môžem zlepšovať...
díkes