"Nemôžeš za to, Carley! " Zakričala za ňou postaršia žena s krátkymi čiernymi vlasmi, cez ktoré kde-tu presvitala šeď. Nemotorne a pomaly sa teperila cez schody.
"Je to moja vina! Len moja! " Zvrieskla hystericky Carley. "Mala som ho zastaviť, ale ja som mu povedala, nech ide preč! " Zviezla sa na posteľ. Špinavá obuv zafarbila jemné, ľanové obliečky na sivo. Medzitým sa ku nej dostala aj jej matka.
"Ja viem… Viem si predstaviť, ako sa teraz musíš cítiť." Dostala zo seba. Bolo to klamstvo. Nedokázala sa vcítiť do Carleyinej role, nedokázala hrať kartami, ktoré osud namiešal pre jej dcéru.
Carley ju tuho objala, potrebovala objatie, ale objatie od niekoho úplne iného, ako od jej matky, od osoby, ktorá sa už nikdy nevráti.
So spomienkou na všetky krásne chvíle, ktoré s ňou prežila, zaspala až o polnoci, spánkom, ktorý jej neposkytol odpočinok, trápili ju sny, počas tej noci si mimovoľne prehrávala chvíľu, na ktorú chcela z celého srdca zabudnúť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár