Dneska som robila "veľké" upratovanie.. Neviem či sa to tak dá nazvať, ale popri tom, ako som nepotrebné veci hádzala so koša som narazila na kufrík. Kufrík, ktorý som už pekne dlho nemala otvorený, ale vedela som, čo v ňom je. Začala som hľadať kľúčik. Našťastie bol na mojom obrovskom zväzku kľúčov, na ktorom je maximálne kľúč od bytu a dolu od vchodu.. A ešte teda kľúč od kufríku. Oprášila som ho a s neistotou otvorila. Boli tam fotky. Fotky, na ktorých som ja a ľudia, ktorí si hovoria kamaráti. Prezerala som si ich a premýšľala. Aké by to bolo, keby sa to všetko vrátilo spať.. či by sme ešte stále boli tie kamošky na život a na smrť ako sme boli vtedy. Kým sme sa nerozhádali a nestali sa úplne cudzími ľuďmi, ktorí sa tvária, že sa spolu bavia aspon ako tak a každý deň v škole sa aspon pozdravia a prehodia zopár slov. Potom som objavila niečo iné. Kusy papiera so slovami, ktoré ma pichali pri srdci. Ako ma majú radi.. ako sú radi, že ma stretli a že ich vždy podržím, keď sú na dne... že nevedia, čo by bolo, keby ma stratili.. a podobné keci.. Prebleslo mi hlavou, či to vtedy mysleli naozaj vážne.. o tom, ako ma majú radi.. Ale dnes, keď sa pozriem na ich falošné úsmevy o tom silno pochybujem. Nuž.. pravdu sa už asi nikdy nedozviem.. polovicu z tých veci som vyhodila.. ale niečo som si nechala a zatvorila späť do kufríka s myšlienkou, že možno o nejakých 5 rokov opäť nájdem ten kľúč.. Možno mi bude trvať, kým si spomeniem od čoho je.. ale ak ten kufrík opäť otvorím, chcem mať pamiatku na to, ako sa vám ľudia, ktorým tak veríte a považujete za najlepších priateľov dokážu odcudziť a otočiť chrbtom, keď to najmenej čakáte..
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
