Moje obočie zhustlo o dvadsať nových chlpov, mám dvadsať nových slov, mám dvadsať nových priateľov, mám dvadsať snov.
Žijem dvadsať rokov.
Narodeniny, ktoré ma dohnali 12.11. som oslávil na káve s priateľmi. Rozprávali sme sa, smiali...
Mám dvadsať rokov a cítim sa ako päťročný, lebo dnes ráno som sa rozprával so svojím odrazom v zrkadle po anglicky. Mám tisíce zážitkov a keď si uvedomím, ako rýchlo prešlo dvadsať rokov, zisťujem, že tridsiatka nie je až tak ďaleko, ako by sa mohlo zdať. Veď čo je to desať rokov.
Spomínam na nevinné jazdy na bicykli, kedy som si nie raz narazil rozkrok na konštrukciu pod sedadlom,
lebo bicykel mi bol veľký. Vtedy som bol mocnejší, bolesť som na sebe nedal znať, vtedy sa mi to zdalo ako hanba. Nezabudnem ani na to, ako ma spolužiak na základnej škole kopol zo zadu do rozkroku (páni vedia že to je to najhoršie čo na svete existuje) a ja som sa nezosypal na zem, len si utrel prúd sĺz, ktoré mi vystrelili z očí.
Nikdy nezabudnem na deň, keď ma prijali na EGT, keď som šiel prvý deň z internátu do školy, keď som bol vyklepaný z veľkých piatakov, keď som spoznal priateľov, s ktorými som si blízky ešte aj teraz.
Nikdy nezabudnem, keď som odtiaľ ako 16-ročný prestupoval domov do Lučenca na náš štátny gympel kvôli mojej pochabosti a prvej láske, keď som ešte netušil, že prvé lásky musia skončiť. Nikdy nezabudnem na tie slzy v mojich očiach a v očiach mojich priateľov a spolužiakov, na lúčenie, objatia a podania rúk. Nikdy nezabudnem na to, ako mi maminka povedala, keď sme už dorazili domov, to krásne: "Až teraz si uvedomujem, aká som na teba bola hrdá, keď si bol na tej škole."
Dvadsať rokov som padal a vstával, 5 rokov som bral alkohol ako jediný impulz pre zábavu, niečo cez rok som sa priatelil s marihuanou a teraz, nuž teraz si dokážem v kľude sadnúť, rozprávať sa, ba aj počúvať. Nepotrebujem hľadať lásku a potešenie u bláznivých dievčatkách, ktoré vám dajú hneď ako na ne hodíte pekný pohľad, či sa im zadívate do očí.
Prijal som svoje omyly, chyby, prijal som samého seba a zmieril sa so svojou hlúposťou. Mám ciele, mám úsmev na perách. Mám človeka, ktorý verí mne, ktorý verí vo mňa a ktorý mi je oporou. Mám na dlani svet.
Dospievam?
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár