A tak teraz sedím tu, spomínam, pod oparom vínneho démon,ak torý ovláda moje ˇily do tepien a mi v píja nekonečný ten jeden liter vína, ktorý som si povedal, že len vypijem.
Moje dievča, tvrdí, že ju ignorujem. Celé je to však len o tom, že sedela pri chlapcovi, ktorý povedal, že dokáže dostať každú, na ktorú si len zmyslí a ja tomu verím. Či je to sklamanie, či je to skúsenosť, aj keď poviem že jej verím, tak jej neverím, no netuším prečo. Aj keď viem, že jej sa veriť oplatí, stále pochybujem. Potrebujem vidieť snahu, potrebujem cítiť, to, že keď píšem, otváram sa sáme sebe, to že keď mám teraz pocit,m žze bavím sa sám so sebou, bude mi lepšie?.
Nikdy!!!!!!
Nikdy niko,mu nebude lepšie, lebo kaźdý sa potrebuje trápiť svojou vlastnou skúsenosťou v nedôvere. Každý sa potrebuje lomiť, raz začas.
Čo však očakáva osud od prázdnych duší ako som ja (teraz sa trocha ľutujem), keď pozerá sa do ich očí a vidí tie prázdne slzy, keď plače človek, keď jeho duša je prádna. Keď je s o svojou partiou opitý, prázdny slova, a len čaká na nejaký podnet (aksýsi maly´zázrak, ktorý sa nikdyu nestane) Každý to poznáte, keď čakáte na nekonečne´pohľady a činy vašich lások.
Som Žiarlivý!!!!
nekonečne opustený v tej temnej rieke, v tej rieke lávy, keď očakávam, že sa niečo stane, lebo nnexistuje osoba, ktoerej sa oplatí veriť. A prečo? Lebo naivita utápa ľudí, spaľuje ich v sebe.
Dar je to, dokázať, že veriť sa oplatí a potom sklamať nečakane, a potom znova vybudvať dôveru. A celé toto, čo ja píšem, sú len moje myšlienky, ktoré nedokáźem vypovedať (nerozumiem, prečo ich nedokážem vypovedať, ale keď ich píšem, keď viem, že si ich prečíta dotyčná, dúfam v to, že niečo zmenia, ale ani za BOHA!!!!)
naivita, znova sa v nej ocitám, aj keď ju odsudzujem.
Som básnik a či prozaik? Nik nevie, stále sa snažím len písať to čo cítim. Stále len sedím, počuvam adele, počúvam jej texty, čakám, kým mi kamarát donesie cigarety, lebo len o tie sa dokážem oprieť. Nerozumiem celkom samému sebe. Je to chľastom?
Nie, nie je. Aj teraz - počul som, ako volá jeho meno, teraz kráča za mnou jej kamarátka, sadla si ku mne, hĽadí na mňa, čaká nejakú moju reakciu, ale ja ani za boha reagvoať nebudem. Opúšťam sa, znova raz, tearz sa usmejem a ovšetkom píšem. To ma baví.
Svet plynie vôkol mojej duše a ja sa na tom bavím. Ja viem, budila ho. Pil som a ona to chápe. Presne tak, ona je zlatá (sľúbil som, že to napíšem) A teraz ide niečo z mojej hlavy - mám ju strašne rád. A to, prečo žiarlim, je napísané predtým.
A teraz dal som smajlíka, len preto, aby ste si dokázali predstaviť, že som sa usmial.
Usmial som sa, ozaj.
humor, len ten jediný, dokáže ma pobaviť (ale len môj).
Paradox, že teraz sa pousmievate - buď na tom, že je skutočne humorné to, čo som napísal, alebo len na mojej hlúposti. A nie sú tieto úvahy choré?
sú a preto sa rád teším zo svojej choroby.
Neby%t depresie, ktorá máta moje telo, nespoznám nikdy tú nemnejšiu stránku svojho JA, ktorá dokáže podviesť bez priznania, ktorá dokáže, hrať sa so samým sebou, ďalej s celým svetom vôkol, ktorý si povie - je opitý a nevníma, môžem mu povedať, čo si ozaj myslím.
A ja popri tom, pamätám si každé jedno slovo, vyhodím im ho do očí keď ho najmenej čakajú a potom sú prekvapením celí bez seba, že ja o nich, kurva, viem niečo, čo oni sami si mysleli, že sa s tým len zdôverili "kamarátovi".
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár