Jeden večer som len tak kráčal po meste. Šiel som, nepamätám sa odkiaľ a nepamätám sa kam. Len som kráčal a všímal si tie čierne uličky s ešte černejšími tvárami, zahalenými v kapucniach, pod šiltovkami s rovným šlitom, s tvárami zahalenými v extatickom výraze marihuanového dymu. Ou, áno, bola to krásna noc, hlavne keď mi oproti šli takí dvaja svalovci, čisté disko-typy, ktoré len tak chodili z baru do baru a snažili sa zbaliť nejakú kurvu. Keď sme od seba boli nejakých 6 až 7 metrov, zbadal som ako sa od seba oddeľujú a jeden z nich sa vybral presne oproti mňa. Mal som sluchátka, teda možno niečo hovoril, ale vôbec som to kvôli nim nepočul. Nevadí, kráčal som si ďalej a zrazu mi ten chlap narazil do ľavého pleca, pretože som sa ho snažil obísť. Ten tristo kilový zmrd musel byť retardovaný, alebo čo, lebo normálny človek toto nespraví. Šiel som ďalej a zacítil som v chrbte také pichanie, ako keď sa na vás niekto uprene pozerá. Otočil som sa a obaja na mňa hľadeli svojimi prepitými výrazmi, z ktorých chrlili plamene, živené alkoholom ich, zlým smerom sa uberajúcej, noci. Rozbehli sa za mnou. Neviem, je mi jedno čo si mysleli dedkovia a babky, ktoré boli okolo a venčili svojich psov, ktoré to všetko videli, ale určite to bolo niečo také, že ako je možné, že takéto indivíduá chodia po svete, ako si dovoľujú úplne odveci začínať konflikty a takéto podobné múdrosti, aké majú vo svojich hlávkach naše staré mamy a starí otcovia, ešte vychované dokonalým, minulým režimom, ktorý podľa nich nemal ani chybu. Určite vtedy bolo fajn, ale mal svoje chyby, tak ako každý režim, každé obdobie a tak ďalej, ale takýmito vecami sa nebudem zaťažovať. Tak teda rozbehli sa za mnou a ja som začal bežať. Prebehol som cez cestu, kde ma skoro zrazilo auto, ale našťastie som bol rýchlejší ako smrť, teda pre tento raz určite. Dvaja alkoholom posadnutí sa na mňa po nejakých 500 metroch vysrali a nechali ma kľudne odkráčať tam, kam som mal namierené. Blížila sa polnoc a ja som stále rozmýšľal nad tým, čo sa to vlastne teraz stalo. Uvažoval som nad vecami, ako napríklad to, že či by som mal šancu poprosiť ich, aby keď ma budú byť, dávali pozor na moje sluchátka, alebo či nakoniec nechceli len cigu, alebo kadejaké iné bizarnosti. Noc bola stále temnejšia a temnejšia a ja som mal chuť ľahnúť si na stred cesty, do trávy, alebo na chodník a pozerať sa na hviezdy, ktoré, mimochodom, boli tú noc nádherné a z ktorých na mňa dopadalo čarovné svetlo tmy, aké sa objaví len skutočným šťastlivcom, ktorí ešte majú dušu a dokážu veriť na zázraky. Cítil som sa ako tulák, blúdiaci svetom, nevedno kam, ktorému spoločnosť robili len jeho myšlienky, balík cigariet a krásna vôňa mestského smogu. Och áno, to bol večer, ktorý ani zďaleka nemal na moje znovuzrodenie pred Danovým vchodom, no určite v sebe skrýval rovnaké čaro, akurát v trocha jemnejších dávkach.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
