Mal veľké ústa s tri a pol zubami, široký úsmev a oči plné prázdnoty, akú vidíte keď dopijete poslednú kvapku z vášho pohára a dúfate že vám doň niekto niečo ešte naleje, ale nikdy sa nedočkáte. Jeho oči boli presne také, prázdne a čakali, kým ich znova niečo naplní. Líca mal prepadnuté, krk vychrtlý a plecia až abstraktne široké na svoju postavu. Keby to bolo možné, prisahal by som že ich ukradol. Mal typicky mužskú postavu, tvaru trojuholníka a neskutočne dlhé nohy s veľkými chodidlami, obutými do falošnej značky. V rukách držal lacné víno v plastovej fľaši, také, ako pije len skutočný gurmán, ktorého chuťové bunky sú natoľko vymreté, že už necítia chuť. Okrem vína, razil z neho aj osviežujúci zápach acetónu, ktorý myslím, trochu ma omámil.
Keď ma chytil za ramená, pripálil som mu cigaretu a usmial sa naňho. Diabol ma spoznal, pár krát ma vraj videl v meste (pamätal som si ho) aj so svojím bratom, s ktorým vraj chodím na autoškolu. Povedal som, že to je možné, ale že o ničom takom neviem, že si to možno len nepamätám. Zjavne moje signály nepochopil a preto sa dal ďalej do reči a začal o tom, ako jeho brat vypadá a že určite viem ktorý to je. Neskôr som mu dal za pravdu, no on akoby zabudol na to, čo mi pred chvíľou hovoril a začal to znova opakovať, od slova do slova.
Každou chvíľou bol jeho pohľad prázdnejší a prázdnejší, no jeho hlas začal, práve naopak, naberať na intenzite. Prebúdzal sa v ňom ten šialený duch, ktorého v sebe máme všetci, no len vyvolení (a tí pod vplyvom) ho zo seba dokážu dostať von. Jemu sa to práve podarilo.
Načiahol sa mi za rukou, chcel ma zdrapiť a začať do mňa hučať, že jeho brata určite poznám, no ja som to vytušil a o krok ustúpil. Bolo to zbytočné, dotkol sa ma. Nie však tak, ako som to čakal - len ma potľapkal po pleci a povedal, že to nevadí, no povedal to rovnako šialeným tónom ako hovoril predtým. Človek by si myslel, že takýchto slov sa netreba báť, no určite by o tom na mojom mieste tiež zapochyboval. Práve ten pokoj, ktorý z tých slov vychádzal, bol pri jeho tóne tým najstrašidelnejším, čo som kedy zažil.
Vtedy som pochopil že je už zle a snažil sa ho odbiť všetkými možnými spôsobmi. Hovoril som že ma doma už čakajú, že sa ponáhľam, že budem mať zle. Hovoril som, že jeho brata teda poznám a že má pravdu vo všetkom čo hovorí, no on akoby to vôbec nevnímal a žil len vo svojom svete.
Po pár minútach však prestal, znova začal vnímať a nastavil ruku. Podal som si ju s ním teda, on mi ju stisol a pobozkal. Priznávam, bolo to nečakané. Spýtal som sa ho, čo to robí a on mi odpovedal jednoducho, no krásne: "Vďaka že si ma neodignoroval."
Človek by si bol myslel, bohvie aký je to magor, no ja nie. Pochopil som, že to, prečo sa mu tak zmenil hlas, to, že prečo bol taký neodbitný, malo čo do činenia s tým, ako sa mu každý vyhýba len kvôli tomu lebo je feťák. Znie to choro, ja viem, no ten chlap, ak ho neodignorujete, má v sebe približne toľko vďačnosti ako aj pes, a to je kurva veľa. Chvíľu mi trvalo, kým som zo seba zmyl jeho zápach, no tých pár minút s ním skutočne stálo zato.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár