A potom si sadnem pred sporák a rozpustím ďalšiu kocku ľadu.
Dnes je môj odpadkový kôš plný. Vypol som sporák a išiel ich vyhodiť. Keď som sa vracal od kontajnerov, zakričala na mňa suseda, čo býva nado mnou. Postaršia pani, ktorú bolí bedrový kĺb stále, keď má ísť po schodoch.
„Mohla by som Vás poprosiť...“
Pozrel som sa hore do okna z ktorého na mňa hovorila. Usmial som sa, aby vedela, že ma poprosiť môže. Pýtala sa to skôr zo slušnosti. Stále to bolo o tom istom, až som mal pocit, že čaká len na to, kedy pôjdem vyhodiť svoje smeti, aby som mohol ísť vyhodiť aj jej.
„Mohli by ste vziať aj moje?“
Súhlasné pokývanie hlavy pod oknom. Zavrela ho a šla ma čakať ku dverám. Pomaly som vyšiel po schodoch pred jej dvere, ktoré už mali byť otvorené. Počkal som minútu-dve a keď sa nič nedialo, zaklopal som. V byte bolo ticho.
Oproti je byt, kde býva mladá rodina. Bolo pol jedenástej a všetci boli buď v práci, alebo v škole, no aj tak som skúsil zaklopať. Dvere mi otvorilo malé dievča a hneď za ním sa objavila štíhla, vysoká blondína.
„Dobrý deň, ako Vám pomôžem?“
„Pani (meno) mi neotvára. Mal som jej vyniesť odpadky.“
Blondína na mňa pozrela prekvapeným výrazom. Dievčatku zakryla uši a naklonila sa ku mne. Až príliš blízko. Cítil som, ako ma mierne zatackalo. Aby som nespadol, urobil som krok dozadu. Žena zložila jednu ruku z jedného ucha malej a pritiahla ma k sebe. Teraz som stál pevne a ona bezpečne ruku položila naspäť na odkryté ucho.
„Vy to neviete?“
„Neviem čo?“
„Minulý týždeň umrela. Na dverách je vylepené parte.“
„Ospravedlňujem sa...“
„Vy ste si ho nevšimli?“
„Nie.“
„To nevadí. Také vecí sa stávajú.“
Malá stála medzi nami a celý čas mala zaklonenú hlavu. Pozerala na nás, ako keby vedela čítať z pier.
„Nevie to.“
„Čo nevie?“
„Že umrela. Mala ju rada. Keď bývala chorá, chodievala k nej kým sme boli v práci.“
„Rozumiem. Dovidenia.“
Nevedel som ako reagovať. Nepočkal som, kým sa odzdraví a odkráčal pred svoj byt.
Kľúče vo vrecku som necítil. Bál som sa, že som ich niekde zabudol. Aj keď nebolo kde. Neskúšal som ich nahmatať. Iba som priložil ruku na kľučku a vošiel do bytu. A to mám zvonka guľu.
Z bytu mi zmizol všetok nábytok. Všetky moje veci boli v plastových vreciach, ako keby nachystané na vyhodenie. Okná boli zatiahnuté a zrkadlo, ktoré mám v chodbe, zakryté plachtou. Vyšiel som naspäť na chodbu a zabuchol za sebou dvere. Bol som o poschodie vyššie a pred bytom susedy, ktorej som mal vyniesť odpadky. Asi som tam v zmätku vošiel. Zišiel som po schodoch pred svoj byt. Kľúče boli zastrčené zvonka v zámku. Vošiel som dovnútra.
Prebúdzam sa. Kocka ľadu je už roztopená a vidlička celá čierna od plameňa. Musel som zaspať. Cítim teplo. Stále sa zvyšuje a mám pocit, ako keby ma hladila stovka rozpálených rúk. Od nôh nahor sa to teplo po mne rozlieva. Mám pocit, že počujem praskanie. Neviem sa pohnúť, no už je to aj tak jedno. Odporný zápach pripáleného mäsa mi udiera do nosa. Na lýtkach mi už nič neostalo. Teraz mi už horia stehná. Na drevenej podlahe vidím zhorenú utierku, ktorá bola položená na linke vedľa sporáka. Zhorel som kvôli kocke ľadu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
motovidlo323
29. 1.januára 2020 16:28
Nuž, lepšie, akoby pomaly vyhasol.
Napíš svoj komentár