Bol som na ceste vlakom do krajín, do ktorých ešte nik nevkročil dobrovoľne. Sedel som v kupé spolu so zaprášenou batožinou, ktorá so mnou cestovala už skoro dvadsiaty rok. Nepamätal som si kedy som nastúpil, nepamätal som si nijakú zastávku na ktorej by vlak stál. Videl som obrovské hory, lesy, púšte, jazerá a rieky, no videl som aj mestá plné áut, bežcov v oblekoch a anjelov a víly zatúlané z lesov, držiac sa za ruky, kráčajúc pri okne môjho vlaku. Videl som úsmevy nenarodených detí v bruchách tehotných matiek, úsmevy ktoré sa otláčali na tričkách natiahnutých cez bruchá.

Svet, ničota naberala nový význam a prázdno bolo len vykúpením. Spomínam, ako som si raz povedal, že ľudí nepotrebujem - koľká naivita bdela v mojej malej a nevinnej duši. Zobudil ma z tohto naničhodného sna nejaký blud, prízrak pri ktorom mi aj v tieni bolo horúco. Vášnivá a zmyselná, taká bola tvár môjho strážneho anjela.

Dvadsiaty rok cestujem vlakom, idem krajmi osvety, lásky, umu i nevedomosti. Moja cesta ma učí ľuďom, učí láske.

Kde čaká
záhuba moje mladé telo -
na konci,
či som na ceste bez konca...

Toť moja malá púť neznámym miestom, životom mňa ako človeka zamilovaného, milovaného, nenávideného, no holt, šťastného.

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár