Nevedel som ako začať - celý čas, ako som sa snažil spať (po asi piatich kávach), som rozmýšľal, ako načnem "poviedku" a či pamäte na svoje leto 2013. Prišiel som na to, že začať o tom všetkom písať, nebude také ľahké, akým sa to zdalo, keď som to prežíval a tak, budem skákať z jednej udalosti na druhú. Bude to celé len ako záblesky, chvíľkové vnuknutia. Bude to presne také, ako keď padá hviezda - úplne nečakané, úplne perfektné, do podrobna opísané a precítené. Bude to milovanie s mojím podvedomím, so všetkými spomienkami, na ktoré som nedokázal zabudnúť. So všetkými udalosťami a zážitkami, ktoré si pamätám, nie v poradí, v akom sa diali.
Začalo to júlom, ako inak. Prvý týždeň prázdnin som mal ísť s Peťom do Gem. Jablonca k jeho otcovi a odtiaľ stopom za Danom na Šíravu. Osud to však chcel trochu inak, aj keď prvá púť bola podľa plánu, no o trochu kratišia, než bolo prv plánované. Deň pred odjazdom som nachladol, ochorel či čo sa mi to s telom vlastne stalo. Preto tá cesta autobusom bola nočnou morou.
Nasadol som vo svojom meste spolu s Peťom na bus, ktorý nás mal cez Fiľakovo a pár ďalších dediniek previezť do Gemerského Jablonca, kde nás už čakal jeho otec. Už v buse som pociťoval neskutočnú bolesť hlavy (mohlo to byť aj chľastom, ktorý som noc predtým popil) a tak som Peťovi povedal, že sa necítim na ďalšiu púť za Danom na Šíravu. Peťo so mnou súhlasil, ani on nemal chuť, ísť tam stopom a potom odtiaľ sa trepať naspäť domov, neznámym spôsobom, bez peňazí a jedla, len s pár vecami.
Sme pohodlní, ťažko nám je.
Tak teda Šírava padla, no mali sme pred sebou päť dní neskutočnej pohody, mnoho rozhovorov (ktoré si momentálne nepamätám) a cigariet. Keď sme dorazili, Otec nás už čakal na zastávke autobusu. Vystúpili sme, Peťo sa zvítal s otcom, ja som mu podal ruku, šli sme si sadnúť na pivo a Otec si objednal vodku a pohár zlatistého moku. A objednal aj mne. Dedinka to bola malebná, no bolo v nej cítiť zvyšky minulého režimu - betón, strašne veľa betónu, klasická "komunistická" budova školy, bytovka v ktorej bývali, mala tiež ľahký nádych socializmu. No z balkóna bol prekrásny výhľad na celú tú krásu toho kraja, Gemera, ktorý sa mi naskytol len pár krát v mojom doterajšom živote.
Bytovka bola postavená na kopci nad dedinou - bol z nej perfektný výhľad na všetko, na celé okolie, na domy, prírodu, krčmu, obchod, obecný úrad, námestíčko. Celá ves mi ležala ako na dlani. Príroda bola krásna, bol začiatok leta a teda, bolo teplo. Bytík to bol skromný, s málo nábytkom, na stenách boli kresby Peťovho Otca, krásne dedinky, domčeky, stromy, ovocné misy. Všetko tak nádherne nakreslené, že mať o trochu viac odvahy, pýtam si to od neho a vyvesím si to doma vo svojej izbe, aj keď by sa to tam vôbec nemalo hodiť.
Hneď ako sme vošli, bolo z bytu cítiť starého mládenca. Otec žil už desať rokov sám, sem - tam so svojím synom Peťom, no ten väčšinu času trávil u svojej starej mamy v Haliči, dedinky neďaleko Môjho Mesta. Dochádzal odtiaľ do školy, starká ho živila, starala sa oňho. Ich pomery však nebudem rozpisovať, príbeh to nie je o ňom, ale o mne. Ten príbeh o ňom, budem písať nabudúce, v inom čase. Otec si byt neriadil nejako často, skôr len tak sporadicky, aby sa nepovedalo. Všetko však malo svoje miesto, bordel tam určite nebol. Bolo tam za kus prachu, ale to je normálne, kto má predsa čas na riadenie, keď nie je kvôli komu, udržiavať čistotu ako na operačke?
Peťo mi ukázal svoju izbu, svoje staré hračky, veci ktoré zbieral, plagáty, autíčka, veci z Ameriky, ktoré mu jeho starký odtiaľ podonášal. Bol to zaujímavý svet a bolo vidno, aké krásne a jednoduché detstvo mal. Svet bol krásny, on bol krásny, jeho otec bol krásny, ten byt bol krásny, celá dedina bola krásna - bol tam život, všade bol život a energia, no teraz na všetky jeho spomienky, na všetky jeho autíčka, plagáty, suveníry, detské okuliare - na všetko padá prach spomínania a sĺz, ľútosti, že to všetko už pominulo, tak ako pominie aj dnešok, tak ako raz pominie jeho otec a on naozaj ostane sám a ten byt sa rozpadne, všetko z neho sa stratí, rozkradne a ostane na tomto svete sám, bez lásky, tak ako jeho otec, ako všetci otcovia, ktorí sú aj matkami aj najlepšími priateľmi, ktorí majú potenciál, no nedokážu ho využiť, lebo to všetko vzdali.
Po tom ako sme sa vybalili, šli sme znova do krčmy, kde sme presedeli doobedie, rozprávali sme sa o škole, o práci, o tom, čo budeme nasledujúce dni robiť. Dopili sme svoje poháre, šlie sme na nákup - kúpil som si víno, trochu potravín a kopu cigariet. Otec, ako každý osamelý človek, nám celý čas rozprával o tom, ako čo robí, ako čo my robíme, čo je správne, čo je nesprávne, ako spoznal jednu micku menom Laura, ktorá je o pár rokov mladšia, no letí naňho. Ako sa ju chystá pretiahnuť, aká je krásna a exotická, ale nie ako tie brazílske krásky z Rumunska, ktorých tu máme plnú riť, skôr exotická ako pravé dievča z dediny - prehnane vymaľovaná, s peknou postavou, no nie plne využívajúcou svoje prednosti.
Na druhý deň sme sa vybrali k rybníku, ktorý je skoro hneď za dedinou. Plánovali sme výlet tam už deň predtým, deň, keď som tam prišiel. Bavili sme sa aj o rybárčení - ja som kedysi chytal ryby - a Otec povedal, že niekde majú starý rybársky prút. Ponúkol som sa, že ho naviažem a že môžme skúsiť chytiť naň nejakú rybu. Ako návnadu sme mali chleba.
Cesta k rybníku viedla, ako inak, cez krčmu, kde si Otec dal pár do nosa, ktoré brzdil pivom. Keď si Otec vypije, je agresívny a začne rozoberať úplné hlúposti, začne rozprávať ako typický ožran, ktorý má len svoju pravdu, ktorá je tá najsprávnejšia. Napríklad, cestou k rybníku bol starý orech. Otec začal Peťovi rozprávať, nech si ide domov po vedro, nech pozbiera zo stromu jeho plody, očistí ich a ide predávať na trh. Ľudia sú príliš leniví, aby si kúpili celé orechy a čistili si ich potom doma sami a preto, lúpané orechy, sú vraj kvalitný biznis. Peťo, nevediac čo na to povedať, bol celý čas len ticho. Ja som nevedel čo povedať s ním. No Otca to eŠte viac vyhecovalo a začal na Peťa kričať, hustil doňho aký je to idiot, koľko šancí premrhal, ako si mohol dobre zarobiť, ako mohol rozbehnúť "orechový biznis" a podobne. Bolo to šialené. Šialene krásne.
Videl som, ako chľast dokáže zmeniť ľudskú povahu na nepoznanie. Otec bol krásny.
Dorazili sme k vode, nahodili prút a nič nechytili. A tak, keď ubehlo pár hodín kľudu a ticha pri vode, pobrali sme sa naspäť. Cestou sme našli malého ježka, ktorého som si hneď ochočil, s ktorým som sa rozprával, ktorý si ma obľúbil a s ktorým som sa nechcel rozlúčiť. Bolo to malé stvorenie, stratené od svojej matky, ktoré našlo domov v mojich dlaniach. Bolo mi ho ľúto, keď som ho tam nechával. Cítil som sa na chvíľu, ako keby som sa lúčil so svojím najlepším priateľom. Ježa, to malé, krásne stvorenie bolo jemné, milé, s tváričkou ako malá myška, bezbranná a zároveň tak mocná, že vás odzbrojí len svojím pohľadom. A tak, keď som ho tam so slzami v očiach nechával, odchádzal som slabý. No po pár chvíľach som znova nabral energiu a zabudol naňho, no ako si tak na to spomínam, je mi znova ľúto za mojím pichľavým priateľom a uvažujem, čo asi tak robí. Žije? Áno, určite žije a určite mu chýbam, určite na mňa neustále myslí a plače za mnou, hľadá ma tam a je ešte viac opustený, než vtedy, keď som ho tam našiel.
Keď sme sa vrátili naspäť do dediny, naše kroky viedli znova do krčmy, znova na šnaps, znova sa pripiť (v prípade Otca). S Peťom sme len sedeli a divili sa, ako toľko dokáže prepiť, keď sám nie je pri prachoch, keď ich potrebuje, keď už poriadne nie je čo jesť, keď, pre Boha, aj jeho syn potrebuje nejaké to činži. On nás však ignoroval, pil si svoje.
Romantik, beatnik, starý hipster, idiot?
Ostatné hodiny prebiehali rovnako, až kým neprišiel tretí deň. Moje nachladnutie sa už nedalo zvládnuť a Peter potreboval ísť ku svojej doktorke. Využil som šancu a šiel s ním, aby som si kúpil lieky. Jeho lekárka bola v dedine pred Jabloncom - v Hajnáčke. Pýtal som sa jej, či by ma nemohla vyšetriť, no ako správna lekárka, odmietla to, vykopla ma, suka, z ordinácie s tým, že nie je moja obvodná a tým pádom, nemôže ma vyšetriť. Milá ženská, milujem také, ktoré potrebujú byť dobíjané.
Peťo si odbavil svoje, ja som medzičasom skočil do lekárne a kúpil si nejakú tú chémiu, nech sa mi aspoň trocha poľaví tá choroba. Autobus sme zmeškali, no to nám nevadilo, lebo v Hajnáčke je stará zrúcanina hradu, na ktorú sme sa šli pozrieť. štverali sme sa po starých hradbách, pozorovali celý okolitý kraj z návršia kopca na ktorom ten hrad stál, rozmýšľali, ako to asi vypadalo, hltali celú tú krásu okolitého sveta, žili len tou chvíľou, kým nám Otec nezavolal, že sa máme vrátiť. A tak sme sa pomalými krokmi pobrali dole kopcom. Autobus, ktorý mal prísť najbližšie, bol ešte ďaleko a tak sme sa rozhodli, ísť stopom. Stop sme chytili hneď, vrátili sa do bytu a s Peťom sme začali hrať šach. Peťo ma nabil, no neznamená to, že ja som nad ním nevyhral ani raz. Ale to si už zachraňujem povesť stratéga.
Nadišiel deň pred odchodom, chcel som si vypiť svoje víno, no nebolo ho. Nakoniec vysvitlo, že víno mi vypil Otec. Nasralo ma to, no nebolo to nič nečakané - zmieril som sa s tým. Deň som prežil bez vína, hral šach, jedol a pil VODU. Deň odchodu sa nezadržateľne blížil, Otcovi prišla ponuka na prácu, na týždňovú fušku, Peťo bol dohodnutý so svojou frajerkou, že ju pôjde navštíviť a tak som ostal na suchu. Nemal som na výber - musel som ísť domov, a to som práve vyzdravel. Nuž, nedalo sa inak a tak sme sa pobalili, pobrali sa domov a v duchu plakali, že prvý týždeň už skončil. No nič to za to, mal som ešte zvyšných osem týždňov dokonalého nič nerobenia, chľastania, sexu a zábavy pred sebou. Nečakal som, ako sa mi celé leto vyvinie, koľko zábavy ešte zažijem, koľko zvratov - získaných a stratených priateľstiev, úsmevov i sĺz. Život je skvelý, povedal som si neraz, no o tom nabudúce.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár