Prizvala ma k nim knižnica - robila akciu, ktorá mala spojiť generáciu starých a generáciu mladých. Mali sme tam ísť, ja s kamarátom, čítať úryvky z kníh pre deti a mládež. Mali sme čítať v domove dôchodcov, dôchodcom. My mládež, stratená a ani z polovice taká skúsená ako oni. Čítali sme im a im sa to páčilo. Pár ich tam zaspávalo, pár ich odišlo, lebo ich tlačil mechúr, či sa prosto len nudili. Mali sme s nimi viesť konverzáciu, mali nám hovoriť o príhodách z mladších čias, no ani jeden či jedna, neodvážili sa nám zdôveriť.
Mali strach z výsmechu, strach, lebo netušili, čo pred nami môžu a čo nemôžu povedať. No aj keď nepovedali nič, dali mi toho viac ako by si niekto mohol myslieť.
Keď sme vošli do domova, ktorý mal svoje priestory v bytovke, udrel nám do nosa pach z kuchyne. Vôňa obeda rozvoniavala celým prízemím. tvorila ho dlhá chodba, na ktorej bolo umiestnených niekoľko dvier, ktoré viedli či do jedálne, či do skladu na náradie, či na toalety pre personál. Pri vchode sedela pani, ktorá bola v domove ubytovaná. Spýtali sme sa jej, či tam sedí celý deň a ona odvetila, že domov nemá peniaze na vrátnika, nuž a tak sa tam strieda osadenstvo - dôchodcovia.
Umiestnili nás do jedálne, z ktorej ten pach vychádzal. Vyhladli sme, no jesť sme nemali. Neskôr nám dali pagáče, ale to nie je podstatné. Keď dôchodcovia, to naše publikum, začali vchádzať a usádzať sa, s kamarátom sme sa na seba pozreli a usmiali. Všetci boli obyčajní starí rodičia, ktorí už nedokázali žiť sami, alebo pre ktorých to bolo finančne náročnejšie, aj keď s presťahovaním sa do domova toho veľa neušetrili, vodilo sa im tu lepšie, bolo o nich postarané.
V tom vošiel starý pán, ktorý sa podopieral kozičkou na kolieskach. Bol vychudnutý, líca mal prepadnuté a oči šedé. Dúhovky všetkých starcov v tej miestnosti, boli šedé, no oči tohto pána boli trocha tmavšie. Mal v nich niečo, čo mi pripomenulo môjho starého otca.
Môj starý otec mal brata, s ktorým sa na seba podobajú dodnes. Bol bláznivé decko, neobsedel na mieste, ženské sukne obháňal viac ako štúdimu, bláznil sa viac ako ostatné deti. Mal mnoho priateľov a ľudia ho mali radi. S každým sa dokázal porozprávať, spriateliť sa a nájsť niečo spoločné. Mal obrovské srdce, no bol tvrdohlavý a niekedy i naivný.
Keď mala moja stará matka sedemnásť rokov a maturovala, starký ju nabúchal a otehotnela. Mali syna, neskôr sa im prihodilo i ďalšie dieťa - moja matka. Keď si starý otec našiel prácu na mestskom úrade, otvorilo sa mu mnoho nových možností. Veľa cestovali, organizovali mnoho akcií pre mesto. Starý otec však začal piť a naháňať sukne aj v práci. Starká o tom všetkom vedela, no kvôli deťom a sebe to trpela. Všetok majetok bol napísaný na ňu a tak aj všetky ich dlhy, ktoré by nedokázala bez starkého splácať.
Starký však dovŕšil päťdesiaty-šiesty rok života a chytila ho druhá puberta. Priatelia chodili za starkou, nech mu dohovorí a že čo sa s ním deje. Vraj na nich zanevrel, tára sa po nociach za frajerkami a ojebáva ich za peniaze. Jedného večera dokonca, prišiel domov v podnapitom stave. Starká bola nasratá a tak doň niečo zahučala. Starký, odvážny od alkoholu, vyťal jej facku, ktorá jej hneď vyjasnila myseľ. Na druhý deň podala žiadosť o rozvod.
Starký sa to dozvedel, až keď mu prišlo predvolanie na súd a keďže neveril, že by to starká niekedy dokázala spraviť, bol prekvapekný. Dokonca jej povedal, že či si to nepremyslí, že on by dokázal bývať aj v pivnici. Bola to preňho potupa, no starkej to nezazlieval.
Keď sa rozviedli, starý otec ostal sám. Vyhodili ho z mestského úradu, stratil dobrú pozíciu a frajerka ho tiež nechala - už nemal peniaze. Nakoniec, keď uňho býval moj strýko, jeho syn s priateľkou, starký prišiel opitý. Psychicky na dne, opitý do nemoty, vyhodil môjho strýka aj s priateľkou z domu. Mali čo robiť, aby si našli bývanie. Starý otec, nakoniec dom predal a kúpil si chátrajúcu búdu na dedine, neďaleko Lučenca. Ako - tak si ju opravil. Medzičasom vystriedal ešte dve frajerky a tá druhá, s ktorou aj dožil, pri ňom stála až dokonca, aj keď len preto, aby ho využívala.
Pár rokov pred smrťou, začal si uvedomovať, o čo všetko prišiel. Nadviazal znova kontakt so svojou bývalou ženou, viac sa začal zaujímať o deti i o nás, vnúčatá. Keď všetky jeho problémy vyvrcholili, nastal týždeň oddychu. Mňa a moju sesternicu - svoje vnúčatá, zavolal na oddychový týždeň do Nízkych Tatier. Podstúpili sme tam rôzne kúry a procedúry, ktoré nám mohli pomôcť zregenerovať telá i dušu. Keď sme mali taký menší výlet, vyniesli sme sa lanovkou na Lomnický štít. Tam bol bar, kam sme si posadali a rozprávali sa. Starký, sesternica a ja. Starký si odskočil na toalety a keď sa vrátil, mal začervenané oči od plaču.
Vtedy som mal vytušiť, že sa s ním niečo deje, no bol som príliš mladý na to, aby som si to uvedomil. O rok nato, starký dostal porážku. Pamätám, keď sa prejavila prvý krát. Keď ku nám raz zaskočil na kávu, znenazdajky mu vykrútilo ústa a začali mu vypadávať slová. O dva mesiace ležal v nemocnici v hospici a nevedel sa ani pohnúť, nevedel hovoriť. Dostával chemoterapie a ja som si myslel, že to je kvôli tomu krvácaniu v hlave. No nie, chodil aj na ožarovania, no bolo to stále horšie a horšie.
Keď už mu nevedeli viac pomôcť, prepustili ho domov. V dedine blízko Lučenca, v tom jeho dome, bývala jeho frajerka, moja stará mama a moja mama, aby sa oňho starali. Ležal bezvládny. Kedysi mocný, statný a veľký chlap s hustými kučerami, ležal na posteli vychrtlý, holohlavý s nepríčetným výrazom v tvári. Nedokázal sa o seba postarať. Odchádzalo z neho všetko ľudské a stala sa z neho handrová bábika, ktorá ešte ako - tak vnímala.
Umrel.
Keď umieral, zavolali k nemu jeho syna, moju matku, jeho bývalú ženu, priateľku jeho syna a jeho frajerku. Stará mama mu nie raz držala hlavu a hladila líce. Neraz sa rozplakal a bol jej vďačný. V jeho slzách bolo ospravedlnenie, ktoré mu hrdosť toľké roky nedovolila vypustiť z úst. Oľutoval, všetko oľutoval. Všetky svoje previnenia voči blížnym, voči ľuďom ktorých miloval, vrátili sa mu v podobe rakoviny kože a krvácaní do mozgu.
To, že mal rakovinu, som sa dozvedel až po jeho smrti. To, že kvôli čomu v tatrách plakal, dozvedel som sa až po jeho smrti. To, že ako nás všetkých miloval, dozvedel som sa až teraz, s odstupom času. Samozrejme, predtým som netušil, koľko zla porobil a bral som ho ako obyčajného starého otca, no nie, mýlil som sa. Bol výnimočný. Charizma z neho sršala na kilometre, hlas a smiech hučali na celý Lučenec a jeho slová boli plné radosti a srandy. Bol dobrák od srdca, no príliš málo si vážil samého seba a lásku, ktorá mu bola ponúknutá. Tú si začal vážiť až na smrteľnej posteli. Bolo mu odpustené - starká mu odpustila.
A keď som tak videl v tom domove toho starého chlapa, ako si tam sedí na vozíku a spomenul som si na svojho starkého, zaliali ma slzy. Netiekli mi po lícach, nie. Plakal som vnútri. Slzy mi stekali do duše priamo zo srdca. Plakal som spomienky, myšlienky mi blúdili po starkého zúboženom tele. Smútil som za jeho láskou, pozde prejavenou. Spomínal som na to, ako som ho tam videl ležať, opusteného a bezvládneho. Ako ho opúšťala všetka sila, ako nevedel hovoriť a nepríčetne po nás pozeral. Vedel som, že nás pozná, keď sme pri ňom stáli. Videl som mu na očiach, ako ho mrzí, že nám nedokáže povedať, "milujem vás a ďakujem!"
A teraz mi tečú slzy. Chýba mi, chýba starkej, strýkovi, mojej matke, mojej sesternici. Chýba všetkým, tak ako bude chýbať každý jeden človek.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
5elda
16. 5.mája 2013 22:17
nemá byť ten nadpis memento mori?...
2
malo to byť memento mortis - pamätaj na smrť, memento mori znamená pamätaj že zomrieš.
Napíš svoj komentár