Usmiala sa.
Stretli sme sa na námestí. Tam, kde sme sa dohodli. Mala na sebe červené šaty - tie, ktoré sa mi páčili.
„Dlho na mňa čakáš?“ Opýtala sa. Vedela že áno.
„Nie,“ odpovedal som z hrdosti.
Chytili sme sa za ruky a šli sa prejsť. V meste bolo veľa ľudí, každý jeden z nich ma zaujal. Ako sme kráčali, vždy som ju upozornil na človeka, ktorého sme stretli. Mal som potrebu hovoriť. Všimla si ich skorej ako ja, ale nechala ma v tom. Páčilo sa mi to - páčilo sa jej to.
Veď každý kto takú hľadá, snaží sa, aby pri ňom ostala čo najdlhšie. V červených šatách. V novembri. Keď chcem, aby jej bolo teplo, ale nechcem aby sa prezliekla. Lebo sa mi na ňu dobre pozerá. Ako keby bola z románu.
„Čo si dnes robil?“
„Čakal na teba.“
„Predsa si niečo musel robiť...“
„Nič. Bol som doma, trochu čítal,“ skočil som jej do reči. „Čakal som, kým mi zavoláš.“
„Nemôžeš tak fungovať...“
„Chcem,“ znova som jej skočil do reči. Sám som vedel, že to nie je správne. Ale ak som zaľúbený, tak nech tie chyby robím.
„Viem. Tebe je asi zbytočné niečo vyčítať.“
„Všetko som si ospravedlnil.“
„Preto ťa milujem.“
Prisilné slová na ten večer. Mal som v sebe dva poháre vína, zo sentimentu mi bolo zle.
„Aj ja ťa milujem.“
Stisla mi ruku ešte pevnejšie ako predtým. Mala ma v moci.
Prechádzali sme sa pred múzeom. História ju nezaujímala. Súčasné umenie ju zaujímalo viac. V každej soche videla hlbší význam. Ja som sa len prechádzal vedľa nej. Keď sa oddialila, predstieral som záujem. Neviem nájsť význam v dielach, kde ho musím hľadať. Vidím ho tam, kde je jasný. Na DaVinciho Poslednej Večeri sa mi páči, že je na stole jedlo. Spojím si názov s tým, čo na obraze vidím a to mi stačí. Jej nie. Asi preto mi otvára oči. Asi preto ju mám rád a potrebujem pri nej byť. Ak by to nebola láska, nehľadám v tom dôvod a som len šťastný, robím ju šťastnou.
„Tebe sa tu nepáči.“
„Nie.“
„Ani mne... Poďme odtiaľto.“
Odľahlo mi. Bál som sa, že pred ňou budem musieť predstierať záujem. Aj keď som vedel, že by ma prekukla. Vždy to vedela, len čakala na správnu chvíľu, kedy mi to povedať. Vtedy ma to bolelo ešte viac a len som sa metaforicky chytal za hlavu a vyčítal si, že som nebol viac úprimný.
„Máš niečo, čo by si dnes chcel robiť?“
„Nič.“
„Nebuď taký. Nechcem, aby sme sa nudili.“
Naivne si myslela, že pri nej potrebujem niečo viac. A ja som si myslel to isté. Že ona pri mne potrebuje niečo viac.
„Nechcem nič. Poďme domov.“
Išli sme k nej.
U nej doma, kde svet prestal existovať. U mňa doma, kde svet prestal existovať, bolo prostredie pre nás. Chumáče prachu sa vznášali vždy keď okolo nich niekto spravil krok. Nebolo tam riadené aspoň mesiac. Po zemi boli kvapky od farby, na stenách odtlačky od jej milencov. Nie od mastných rúk. Odtlačky semena, ktoré si utreli z brucha, ak bola náhodou na vrchu. Pri milovaní bola najradšej submisívna. Hovorila o tom úsmevom.
V kúpeľni nemala veľa vecí. Väčšinou tam boli zubné kefky chlapov, ktorí pri nej spali. Pohľad na ne ma bolel. Muži z nich sršali každou rozstrapatenou štetinkou (nevieme byť jemní ani len k zubným kefkám).
Uterák mala prichystaný. Vždy. Aj keď mi povedala, že tento je prichystaný pre mňa. Vedel som, že je pripravený sušiť všetkých, ktorí sem namiesto mňa mohli prísť.
Neskrotnosť. To, že nikomu nepatrila. O tom hovoril jej úsmev. Ak niekomu vyznala lásku, myslela to úprimne a to malo stačiť. Ale čo ak telo a láska nie je to isté? Buď žijem v inom svete, alebo je ona príliš skutočná.
„Posaď sa.“ Prikázala mi s úsmevom. Nedalo sa mu odolať.
„Dáš si niečo?“
„Len čierny čaj.“
Spravila mi ho. Z kuchyne sa vrátila nahá. Vedela ako na mňa. Nohy mala oholené, nechty na chodidlách nalakované.
„Páčim sa ti?“
„Si najkrajšia.“
„Koľko si ich mal?“
Kritická otázka. Poviem presné číslo? Poviem menšie, alebo väčšie číslo? Vyhnem sa odpovedi?
„Tridsaťpäť.“ Bola to pravda.
„To nie je až tak veľa.“
Jej sa to zdalo málo. Bože, kam som sa to dostal?
„Som najkrajšia?“
„Si.“
„Som prvá?“
„Áno.“
Zosmutnela, sklopila zrak na svoje namaľované nechty na nohách.
„Milujem ťa,“ povedal som nahlas. Nedával som si pozor. Tým si ma získala, na to dávala pozor.
Usmiala sa. Bol som jej. Zvalila ma na chrbát a začali sme sa milovať. Na milovanie som zabudol, známy mi bol len sex. Ona len miluje.
„Ty miluješ všetkých, že?“
„Teba milujem inak.“
„To hovoríš všetkým, že?“
„Tebe to hovorím inak.“
„Už nehovor...“
A boli sme ticho. Obaja sme nehovorili.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lenkaska1
4. 10.októbra 2018 12:47
jeden z mála blogov, ktorý som si otvorila a ešte aj prečítala do konca
Napíš svoj komentár