Ó, otvor sa nekonečná púť zabudnutia a zániku, podržím ti dvere.
Sedel som pri tom krásnom, drevenom bare, na ktorom bolo mramorové plato, popolníky a moje teplé pivo, hneď vedľa škatuľky s cigaretami. Stolička bola pohodlná, vedľa mňa z oboch strán, pozdĺž baru, sedeli kamaráti. Po mojej ľavici sedela skvelá dievka, kamarátka. Mala problémy a ja tiež. Spolu sme sa o nich bavili, spolu sme ich riešili - boli sme opora jeden pre druhého. Ponúkol som jej ruku, chytila ju.
A tak sme sedeli jeden vedľa druhého, rozprávali sa a držali sa za ruky. Človek, ktorý nevedel ako na tom sme, by si hneď myslel, že spolu máme niečo viac. Veď automaticky, keď sa s niekým držíš za ruku, spávaš s ním (predsudky). A tak sme konverzovali.
- "Čo, pre Boha, čakáš od chlapcov, čo čakáš že ti poviem, čo mám spraviť, aby si bola šťastná?" - aby ste pochopili, mala nejaké problémy s chlapcami, ktoré tu rozoberať nebudem, sklamala sa v nich, sklamala sa v sebe.
- "Chcem ťa pobozkať," znela odpoveď, ktorá ma nezaskočila. Asi preto, lebo som bol mimo ako pán rezident a ona tiež.
Neváhal som a odpovedal - "Nie, načo ti to bude, len ti to ublíži a ja som ti vravel, nechcem nič viac, než len kamarátstvo."
Pochopila to, bez slova sa postavila, zavolala taxík a odišla - potichu, nenápadne, nahnevaná s narušenou hrdosťou a znova sklamaná. Nuž, tak to máte, ak prejavíte náklonnosť opačnému pohlaviu, stávate sa korisťou. Nikdy, medzi mužom a ženou, nebude priateľstvo, také čisté ako potôčiky potôčiky na Poľane, skôr bude také ako Tuhár v našom meste.
A večer skončil, pre mňa určite. Opitý a omámený krčmou, udalosťami čo sa stali, ktoré si poriadne ani nepamätám, dotackal som sa domov, hodil sa do postele a zmizol z reality. Ráno, ešte opitý, som šoféroval a nosil ťažké, 40 kilové vrecia vápna hore-dolu po schodoch. Liek proti opici, vypotil som zo seba tú špinu minulej noci. Darmo som bol s anjelmi, bola špinavá - každý jeden pohľad ma ničil, tá ťarcha očí na mojom chrbte, alkohol a cigarety, sladké slovká a objatia. Podania rúk a nezrozumiteľné slová opilcov (ešte pod zákonom). Všetka špina mesta a myslím, v ten večer som ju videl len ja.
O pár dní na to, som sa dožral ešte raz. Začínalo to úplne nevinne, ako vždy.
S kamarátmi sme sa dohodli, že skočíme do neďalekého baru na pivo. Ten idiot, môj súpivník, navrhol, nech si dáme aj pálenku. Neodolal som a tak som súhlasil. Skončilo to štyrmi? poldecáčikmi pálenky, ktoré boli brzdené najlepším pivom v meste a škatuľkou cigariet. Odtiaľ sme sa pobrali, ešte kúpiť nejaké to víno. Kúpili sme dva, červené (lacné, no o to chutnejšie) a biele (tiež lacné, no nie až tak chutné).
Sladko kyslá vôňa notorikov razila z fliaš priamo do našich nosov. Hltali sme ju spolu s tým mokom pravdy. Ničili sme si mozgové bunky, recyklovali sme krv. V žilách nám prúdili lacné vína a my sme sa potom aj lacno cítili. Bol to božský pocit, tancoval som s anjelmi, miloval sa s vílami, pil s priateľmi.
Večer sa začínal zdať nekonečným, no keď sme dopili vína, začal znova naberať spád. Vybrali sme sa okúsiť nejaký bar a prvý bol samozrejme ten s dubovým barom a stoličkami a stolmi, no ten nám veľmi nesadol, bolo tam plno, a tak sme sa pobrali do baru oproti. Ten už pôsobil slušnejšie - všade po stenách boli fľaše od drahých vín, stoly boli kovové s drevenou dýhou, stoličky kožené a pohodlné, akurát sa na nich potili zadky, ale to nikomu nevadilo, boli sme hviezdy noci!
Bol som mimo, ani neviem ako, no objednal som si pivo. Ani som sa ho nedotkol, bolo mi strašne zle a pýtal som si preto minerálku. Vypil som aspoň 5 fliaš minerálky, no nepomáhalo mi to. Znova som sa pobral domov, znova úplne mimo. Domov som došiel ako tak a keď som prekročil prah, vytriezvel som, teda aspoň v mojom svete. Očividne vo svete mojich rodičov nie a tak spustili kázeň. Matkina sa nedala vydržať, lebo má príliš škrekľavý hlas, ktorý ma posledné mesiace priveľmi irituje a neviem, ako to zvládnem ešte ďalší mesiac. Otcova bola tiež dosť na hovno, keďže on kázal päsťami. Jeho kázeň zvládam lepšie, som opitý, navyše som si zvykol na to, keď mi niekto prijebe päsťou do sánky.
Predstavte si tú situáciu - matka vrieska ako nepríčetná na mňa, na posteli sediaceho, polonahého a ožratého syna, ktorého päsťami, v pravidelných intervaloch, mláti otec päsťami do brady. A ten syn tam len tak sedí, hľadí otcovi priamo do očí a usmieva sa, nevyroní ani slzu a len čaká kým to všetko skončí a ľahne si spať.
Skončilo to a ja som si ľahol spať.
V noci sa mi sníval sen - prišlo mi zle a vracal som a čuduj sa svete, ja som sa skutočne dogrcal. Vstal som a začal ten bordel po sebe riadiť. Octový zápach zvratkov, hmmmm, aká to romatika, kvííííííí, som prasa! Pekne som po sebe poriadil, ako šikovná panička, stopy som zahladil, matka s otcom sa nezobudili - cirkus nebol, nie teraz. Ešte pár krát som v noci zvracal, no to som sa už zobudil a stihol dobehnúť na toaletu a vyprázdniť svoje špinavé ústa tam. Veru, všetka špina zo mňa vylietala cez otvor, z ktorého inokedy sypem múdrosti a láskyplné slová.
Ráno ma matka zobudila s pohárom vína v ruke, nech si vypijem, vraj na vyrovnáku sa to ožranom dáva. Stará bosorka, myslela si, že ma má v hrsti a že sa pozvraciam, no netušila, že v noci som si už čo to odgrcal a že teraz mám žalúdok čistučký ako pravda božia a tak som to víno do seba hodil a verte či nie, padlo mi tak dobre, ako nikdy nijaký iný nápoj takto z rána. Nuž, nestáva sa každý deň, aby ste pili dobré domáce víno, ráno o siedmej s úsmevom na tvári.
Toto boli všetko tie nepodstatné veci, chystám sa teraz, na tie podstatné.
Svet na mňa zakričal -
spamätaj sa,
a ja som dúfal v šancu,
no unikla mi pomedzi prsty.
Po štyroch dňoch, nepitia, len učenia sa, som mal mať hodinu matematiky. Písala sa písomka a tak, ako správny JA, som odišiel na dve vyučovacie hodiny do baru oproti školy, zaučiť sa bohémskemu životu. Sedel som sám pri stole, písal si do zápisníka svoje myšlienky, nekonečné úvahy o zmysle svojho života a kopu ďalších prázdnych slov, ktoré aj tak nikdy nik nepochopí, ba ani ja sám.
Vedel som, že mi chýba moja bývalá škola, vedel som, že mi chýba skutočná radosť a pravý úsmev, vedel som, že mám diagnózu stredne ťažkej depresie a že teraz sa mi tá depresia vracia, vedel som, že som sa opil, nasral rodičov a že ma to tešilo, vedel som, že som dlho nepísal, vedel som, že sa znova vraciam k stratenej láske, vedel som, že mrhám časom, vedel som, že toto mesto nenávidím, no nevedel som, ako od toho všetkého odísť a tešiť sa z ničoho.
Rozplakal som sa a tie slzy boli skutočne veľké, sople mi tiekli prúdom a nad ústami sa spájali spolu so slzami do jedného nekonečného potôčiku smútku. Vonka pršalo, dážď prekrýval moje vzlyky - sedel som sám v samom strede vesmíru, na tejto osamotenej planéte. Skutočný život sa vytrácal, tak ako vychladnutá káva v mojej šálke. Knihy boli dočítané a ďalšie stránky ostávali prázdne. Aspoň v tej chvíli.
Keď som sa pozviechal, prišla moja minulá, terajšia a budúca láska, nájdená, stratená, nájdená, stratená a teraz znova nájdená, sadla si ku mne a pýtala sa čo mi je.
- "Som smutný, neviem prečo, cítim sa prázdny, chýba mi Tisovec."
"Ach zlatko, tak rada by som ti pomohla, čo mám pre teba spraviť?"
"Len buď pri mne," chytila ma za ruku, "a miluj ma." - A ona pri mne bola a milovala ma a miluje doteraz. Aspoň sa to tak javí. No to s týmto príbehom nemá nič spoločné.
Prešiel víkend, nálada sa nevracala a svet sa zdal temnejší a tmavší. Pochmúrnejší a smutnejší. Všetci anjeli padali a umierali v bolestiach a mukách - prišiel pondelok.
Počasie bolo krásne, "konečne vyšlo slnko!" - tešil som sa. No ráno mi pokazil odkaz, ktorý som našiel v škole na chodbe.
"Tretiaci, máme vás všetkých radi, okrem (moje meno)."
Skoro ma jeblo, keď som to uvidel. Človek sa snaží držať si odstup od ľudí, keď sa ma niekto na niečo opýta, odpoviem mu. Nemám problém sa niekomu otvoriť, no nové známosti nevyhľadávam. A oni ma nenávidia?
Mojej skvelej nálade to len pridalo. No aj napriek tomu, že som sa cítil a aj sa cítim úplne na hovno, mi je úplne jedno, kto to napísal. Bojím sa, ktorá z mojich blízkych osôb mi spríjemnila deň. Blízkych preto, lebo väčšinou mi vrážali nôž do chrbta moji priatelia a mne už skutočne stačilo takýchto zistení.
Nech ma odsúdia, keď ma spoznajú, nech sa pýtajú ak ich niečo zaujíma, no nie takýmto spôsobom. Mňa to bolí.
A srdce začalo krvácať,
prebodli ho ľudia -
dúfali že zabijú?
No zlá burina nikdy nevyhynie, viem, že nie som svätec, no svoje činy som oľutoval. "Nech mi odpustí ten, čo mu to prajem, no nech zhorí v pekle a nech sa aspoň na pár chvíľ dá do mojej kože, buzerant a či štetka," povedal som si v duchu a uľavil si pár ťahmi z cigarety.
Svet vám je zázračné miesto, no predsudky ho robia reálnejším, než skutočne je. Zabudlo sa snívať, zabudli sme sa vnímať ako živé bytosti, ktoré každý svoj skutok dokážu odôvodniť, no boja sa úprimnosti. Za úprimnosť sa odsudzuje, za výrazné obočie sa odsudzuje, za oblečenie sa odsudzuje. Čo ostane na Boha, ak sa my sami odsúdime do najhlbších pekiel? Boh umrie, umiera už teraz v každom z nás, no ešte je šanca na záchranu. Verím, stále verím v dobro ľudí, určite niekde bude - ukryté pod tou perinou zla, no či sa niekedy ukáže, záleží na tom, kam tento svet bude smerovať. Myslím, že bude viac bláznov a šialených anjelov ako ja, niektorí ľudia stále cítia a nehanbia sa za to. Svet stále stojí za záchranu, a zachrániť ho nedokáže nik s falošným úsmevom, no s pravými slzami.
Netešte sa na zajtrajšok, včerajšky bývali lepšími dňami.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lubobs
10. 4.apríla 2013 23:59
píš ďalej
Napíš svoj komentár