Devätnásty rok hľadám lásku. Lásku v ženách, priateľoch, ľuďoch. No najviac lásky som zatiaľ objavil len v zvieratách, ktoré sa riadia pudmi. Láska nemusí bolieť, ak nie je ľudská. Aj milovať sa dá, bez orgazmov. Milovať sa dá s prírodou, so stromami, kvetmi.
Bol jeden deň, keď som pretiahol tri rôzne dievčatá za jedno popoludnie. Mal som v sebe toľko lásky, že som sa jej potreboval zbaviť, šiel som explodovať od zúfalstva. Nebol to ani tak chtíč, ako len čistá potreba, cítiť nahé ženské telo na svojom, cítiť, ako sa nám panvové kosti trú jedna o druhú, perami sa dotýkať ženských ňadier, hladiť im chrbát, prehrabávať sa im vo vlasoch. Chcel som na chvíľu snívať, chcel som žiť tak, ako sa mi páči, no nikdy som nemal na také žalúdok.
Premohla ma však láska. Láska k ženám, ľútosť, ak by som ich odmietol. A koľko sĺz by som pred pár rokmi vyronil, ak by toto spravil niekto mne blízky, ani nehovorím. Zošalel som, rozdal som lásku a ostal som prázdny. Rozdal som svoje ideály a po dokonalosti, ktorú som mal na dosah, som znova padol ešte hlbšie, než by som si sám bol kedy schopný pripustiť, že dokážem.
No vždy pamätám na vlasy, tie prvé vlasy, ktorými som sa prehrabol popri bozkávaní ňadier, pri krížení tiel. Milovali sme sa nahí, ona mala krásne štrnásťročné telo, krásne vyvinuté, upravované. Bruško nijaké, nohy ako z rozprávky, tvár taká jemná, taká krásna, akú ani sám Boh nedokáže stvroiť. Musela to byť náhoda, jej tvár musela vzniknúť omylom, nič dokonalejšie na svete neexistovalo.
Milovali sme sa pomaly, bolelo ju to - tiež bola nezasvätená. No bolo to krásne, krajšie milovanie som v živote nezažil, o sexe ani nehovoriac. Bola to len čistá láska, nič viac. Nemuseli sme sa dotýkať, nemuseli sme sa bozkávať, nemuseli sme zatvárať oči, alebo byť v jednej miestnosti. Stačilo cítiť jeden druhého v srdci. Tak som stratil chlapca v sebe a získal idiota.
Život sa začal rúcať, podvádzal som, strácal strážnych anjelov, či toho, ktorého som miloval, či tích, ktorí pri mne vždy stáli. Ostal som sám, s nožom vrazeným do svojho umierajúceho tela. Všetok odpad z kanálov, všetky splašky z môjho tela som spláchol dole malíčkom, na podlahu, kde sa roztiekli. Očistil som zákutia svojej pokrivenej osobnosti, zasadil semienko života vo mne samom.
Mal som veľa dievčat, skvelých, lepších než som si kedy mohol zaslúžiť. Ja som ich pokazil, vždy som bol ja tým, ktorý ich ukrátil o čas, ktorý mohli tráviť s lepším chlapcom, ktorý si ich vážil viac ako samého seba. To som ja nedokázal, až raz.
Zaľúbil som sa do kurvy. A ako to s nimi väčšinou končí, keď stretnú náturu im podobnú, kurvami prestanú byť v tej chvíli, keď to s nimi už chlapec vzdá a začne rozdávať to najsvätejšie čo im v osemnástich mohol dať a to svoj penis. Každý môže zošalieť, no nik nepozná, čo to znamená lož. Nik netuší, kam sa uberá vopred určený zánik ľudskej duše, ľudského života a nádejí, ktoré vkladáme do svojich snov. Každý muž zabíja svoje deti na perinách, na vreckovkách, na záchodoch, na nohavičkách, tričkách, na stenách výťahov.
Divme sa, že naše deti budú šialené, otcovražedné stroje, ktoré len chcú pomstiť svojich bratov a sestry, ktoré sme nechali vyschnúť, umrieť napospas klimatickým podmienkam.
Ak raz umriem, čo sa nestane, chcem vstať z mŕtvych a pomodliť sa za všetky vyschnuté deti, ktoré som mohol zachrániť. Pomodlil by som sa aj teraz, no nechce sa mi, neverím na odpustenie, ak si človek neodpustí sám. A kto odsúdi mňa, či Boha, či priateľa, nikdy nesúdil samého seba a skončí sám. Je to pravda, všetci ju poznajú.
A keď som už tohto všetkého, všetkých bláznovstiev ktoré ma naháňali celým životom, ktoré som si sám vyprovokoval, nech vylezú zo svojich nôr, nech skočia na moju hruď a potrhajú mi srdce na kúsky a rozhádžu do celého sveta pre ľudí bez lásky, keď mi už všetkého tohto stačilo, povedal som si, že vypadnem. Zavolal som kamarátku, moju minulú lásku, perfektné dievča, na výlet do neďalekého kraja, ani nie 80km od môjho rodného mesta, na menší výlet. Cesta bola zaujímavá, obaja sme mali až príliš malé vaky na to, aby sme si dokázali zbaliť viac, než bolo nevyhnutné, no keď sa spätne pozerám, bolo by to zbytočne veľa batožiny a manévrovanie s ňou, by bolo náročné a času bolo málo.
Nakoniec sme však všetko stihli, dorazili sme do penziónu včas, ubytovali sme sa, dali si sprchu a vydali sa dole do krčmy na pivo. Ako mám vo zvyku, vyfajčil som skoro celú krabičku cigariet, s ŇOU sme sa skoro ani nerozprávali. Obaja sme prežívali porozchodovú krízu, boli sme si oporou, boli sme priatelia. Len sme tak sedeli a počúvali príhody starých štamgastov, čo sedeli pri vedľajšom stole. Rozprávali o tom, kto koľko dreva nakálal, ako jeden pôjde za ženou toho druhého, ako si hovorili vtipy o cigáňoch či politikoch. Pili a pili, rozprávali a rozprávali a ja som nič krajšie, priateľskejšie a VIAC SLOVENSKĚ nevidel. Podpichovali sa a rýpali do seba, ale nikdy by im nevzišlo na um, pobiť sa. Boli to kamaráti, ktorí pili a vedeli, že to jeden druhému nabudúce vrátia.
S ŇOU sme dopili pivo, pobrali sa na kopce. Prechádzali sme sa, rozprávali sa. Ja som spravil aj pár fotiek. Ako sme tak "dotúrovali", sadli sme si ešte na jedno pivo dolu do krčmy. Pivo bolo dobré, studené, no aj vonka sa začalo ochladzovať. Kúpil som si ďalšiu krabičku cigariet, dopil pivo a pobrali sme sa do izby. Dali sme si sprchu, začali popíjať víno, ktoré som doniesol v tom malom vanku na nevyhnutné veci a verte, že víno je nevyhnutné. Pre mňa určite. Dobré, suché, kvalitná Frankovka Modrá. Pustil som Jazz - Ninu Simone, jej hlas je vždy zážitok počúvať, dokonca aj z mobilu.
Začali sme tancovať, pomaly. Ja v boxérkach, ona v pyžame. Malá biele tielko, kárované nohavice a krásne odhalené nôžky. Bola maličká, pod moje plecia. Tancovali sme, telo na telo. Cítil som každý kúsok nej, bol som v extáze. Začali sme sa bozkávať, bolo to nádherné...
Ráno sme sa prebudili, slnko svietilo. Bol už skoro obed a prvá vec, prvé sladké slovká, ktoré som od nej počul, zneli - "Chrápal si, nevedela som spať." - a takto ma krásne privítala a popriala dobré ráno. Bola romantička, krásna romantička, s dokonalou postavou a telom, za ktoré by nejeden dal ruku, ba možno aj niečo viac, o čosi nižšie. Dal som jej preč vlasy z tváre, pobozkal ju na dobré ráno a šiel do sprchy. Dal som si ľadovú, nech ma prebudí. Prebudila ma tak, že chvíľu som mal pocit, že sa zo mňa stala žena.
Po sprche sme šli do krčmy ešte na jedno pivo, padlo nám obom dobre. Šli sme sa potom znova prejsť, pochodili sme len jeden kopec - hore a dolu - a šli sme naspäť.
Na izbe sme si sadli na posteľ, hrali karty, rozprávali sa a podpichovali. Tešil som sa z každej chvíle, ktorú som tam zažíval a želal som si, nech to nikdy neskončí.
Vo vzduchu bola cítiť nevinnosť a zároveň i hriech. V jej očiach bola nevinnosť i hriech. Ona celá bola až tak nevinná, že by stála za hriech. Neodolal som a znova sme sa bozkávali. Chvíľu mi trvalo, kým som sa uvolnil. Bál som sa jej, prišla mi strašne krehká a nebezpečná. Ak by som na ňu skočil a začal jej hltať pery, rozbil by som ju, no určite by ma predtým stihla zabiť. No keď mi začala hrýzť do pier, uvedomil som si, aká vášnivá dokáže byť, koľko brehov dokáže myť tichá voda. Ona môj určite obmyla a neostalo už nič, len nahá pláž a ona - vodá, ktorá tú moju pláž zaliala. Bol som bezbranný.
Pobalili sme sa, vyplatili hotelovú izbu a šli na autobus. Keď sme prestupovali na vlak, vo vrecku som si našiel kľúče od izby, ktoré som zabudol odovzdať. Mám ich doma vo vitríne, nech mi pripomínajú krásne dva dni a dokonalú noc. V očiach mám slzy, keď si pomyslím, koľko času som premrhal, koľko zážitkov plných lásky som mohol zažiť. Ale viem, že tento si o to viac vážim, viem, že ju si o to viac vážim, že tam bola so mnou a toľko mi toho dala. Vážim si tiež aj celú prírodu, stráňe, lesy, kone čo som tam stretol. Zblížil som sa s prírodou, zblížil som sa aj s ŇOU, vyrovnal som sa sám so sebou. Na chvíľu som našiel pocit, ktorý si dovolím nazvať NIRVANOU, dosiahol som úplného zadosťučinenia. Rozkoše bez milovania, každý pór môjho tela zažil orgazmus, každá bunka v tele sa cítila na chvíľu slobodná.
Vrátili sme sa do reality, keď vlak prichádzal do nášho MESTA, keď som zbadal asfalt, ľudí čakajúcich na stanici, pocit slobody ma opustil. Zalial ma chvíľkový nával smútku, nešťastia. Znova som počul, ako sa zaklapli vrátka na mojej zlatej klietke, vyronil slzu za bolesť, ktorú mi spôsobili, keď mi podstrihli krídla. No na chvíľu som sa preletel, na chvíľu som bol slobodný, bez akejkoľvek nežiadúcej ľudskej spoločnosti, bez myšlienok, bez smútku, bez sĺz, jedine ak so slzami šťastia. Ostali mi spomienky a o čom inom je život, keď len tie nám ostanú?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
burble
2. 5.mája 2013 23:31
medzi tvojimi riadkami sa skrývava veľa právd
5
@alpynus ver že áno. už som kedysi prečítala aj celú knihu ak sa dobre pamätám, takže to nie je až tak nezvyklý úkaz
Napíš svoj komentár