Je to priateľstvo, ktoré raz skončí.
Pripomína mi to zážitok, ktorý sa mi stal nedávno. S mojím najbližším priateľom P. som sa pohádal. nepohádali sem sa však tak, ako sa to beňe deje medzi normálnymi ľuďmi - my sme sa hádali za svojimi chrbtami s ľuďmi okolo nás. Aj keď to vypadalo, že už nikdy to nebude také ako predtým (čo ani nebude), dokázali sme si podať ruky a znova sa aspoň priblížiť na krajnicu tej cesty, na ktorej sme spolul kráčali.
Je to osud, a tým si som istý, že výsledok sa ukáže len ak je človek vytrvalý. Je to presne to isté, ako keď som minulý večer masturboval od polnoci do piatej rána, len preto, že mi to akosi nešlo dokončiť. Je pravda, že môj penis vypadá ako pomaranč, ktorý za noc vyrástol na pomelo, ale o to väčší pôžitok som mal z toho orgazmu. Naozaj, s pokojným výrazom a s vedomím že som niečo dokázal, som si ľahol a sladko zaspal.
Moja cesta začala, keď som prestúpil na školu do svojho rodného, polomŕtveho mesta. V triede som nemal nikoho, až na dvoch priateľov ešte z čias detských.
Jeden sa volá D a druhý F. D má brčkavé vlasy, pomerne špatnú tvár, chudé, konárovité telo, no Boh mu to vykompenzoval neuveriteľnou charizmou a schopnosťou ojebať každého človeka na svete. F je naopak pohľadný, zelenooký blonďáčik s nevinnosťou vo svojom úsmeve. Pár rokov dozadu posiloval, takže aj jeho telo je v slušnej forme. U ňho, to Boh vykompenzoval prehnaným temperamentom.
No vďaka nim dvom, jedinečným anjelom - tvoriteľom môjho života, spoznal som P.
Vysoký, štíhly chlapec s hlbokým pohľadom, ktorý vidí do duše každého človeka, ktorého stretne. Nemá peniaze a žije so svojou starou matkou, ktorá trpí stareckou demenciou a nadáva mu do malých píč a kuriev kedykoľvek, úplne bez dôvodu, len aby nestála reč. Ten chlapec má charizmu, dievčatá po ňom šalejú. Je to pravý hipster.
V škole nás po mojom príchode začali prezývať svätá štvorka. Totižto vždy, keď sa niečo udialo, boli sme v epicentre. Drvivá väčšina prúserov či vymeškaných hodín pochádzala práve z nás štyroch. Nikdy sme sa navzájom nezradili, nikdy sme si nezaklamali.
Dokázali sme si robiť každu z každého a v každej situácii. Nerobili sme to preto, aby sme človeka zosmiešnili, robili sme to len preto, aby sme si užili život plnými dúškami. Aby sme sa mali prečo smiať a tešiť. Robili sme to tak úprimne a s chuťou, ako to dokážeme len my - šialení anjeli neobjavenej generácie dobrých ľudí. Je pravda, že D to niekedy preháňal, že ja som niekedy nebol dosť vtipný a nakoniec som skončil ako terč posmechu práve ja, ale aj tak - oni dávajú život do každého slova, ktoré im prejde pomedzi pery.
Raz sme sedeli v bare, popíjali kávu a rozprávali sa. Povedľa sedelo jedno dievča a P sa jej zapáčil. Neoslovila ho, hanbila sa, a tak mu poslala na facebooku žiadosť o priateľstvo. Keď mu to na otvorenom notebooku vyskočilo, hneď som to zbadal a bez rozmyslu som sa k nej obrátil a spýtal sa - "Prečo mu posielaš žiadosť a neoslovíš ho namiesto toho normálne," a to dievča zmeravelo, P tak isto a obaja sa začervenali (je to jeden z vtipov, na ktory som hrdý). V zápätí obaja prepukli v smiech, neskôr, keď im to došlo, pridali sa k nim aj jej kamarátky, ktoré pri nej sedeli. Nikdy sa ani jedna z nich nestretla s idiotmi ako sme my a ani sa nestretnú.
Sme Kupidovými nástrojmi lásky, do žien vnášame pravdu v našom semene, vkladáme im do hláv naše nekonečne dlhé a geniálne myšlienky, ktoré ony nechápu a preto nás milujú. Odjakživa ľudia milovali nepochopiteľné, najmä tie najnepochopenejšie tvory - ženy.
Nuž a v piatok - deň začal ako každý iný,fajčili sme pred školou v 30 centimetrovom snehu. Nekonečný chlad a zima sa nám zarývaly pod oblečenie. Stromy boli naklonené ako deti s obrnou a každú chvíľu sa išli zvaliť priamo na naše hlavy.
Bol som unavený, v noci som poriadne nespal. V poslednej dobe sa to ani poriadne nedá, neviem prečo. Radšej by som sa zobúdzal s opicou, krvavým zadkom a črevom vypadávajúcim priamo z mojej riti, než nevyspatý. Mám polámanú dôveru, už nedúfam - nespím. Ako som si tak zobudený sadal na posteľ, jediné na čo som myslel, bol úsmev (temného) anjela, pri ešte temnejšom diablovi v deň/noc nášho rozchodu.
po zvonení sme vkročili do tried a riaditeľka ma hneď zastavila. Očakával som, že ma zvozí za meškanie a neprezutú obuv, ba možno za fajčenie pred školou, no ona mi akurát oznamovala, že na Gemeri sa chystá literárna súťaž, kde mladé talenty predvedú svoje diela a budú predčítavať svoje básne.
Ja ako najväčší trémista tohto storočia, neuvedomujúc si, že už je dávno rozhodnuté, odmietol som.
-"Rátam s tebou," povedala mi s úsmevom.
Nejedná sa o to, že nechcem ukázať svetu jeho skazenosť (zverejniť svoje básne), je to moja tréma a strach z ľudí, keď sa sústredia len na mňa.
Môjho génia som odhalil len v mestských novinách (bez vlastného vedomia) a v zborníku literárneho klubu, do ktorého som sa dostal. Moja tvorba sa pani vedúcej zapáčila a takm sa rozhodla, že ma doň začlení.
Som si vedomý svojho génia - daru všímania si anjelských tvárí mojich priateľov a ľudí naokolo, no strach z nepochopenia ma brzdí.
Deň plynie a chlad si uvedomujem stále viac a viac. Nechuť hľadieť na znudené tváre je príliš veľká.
F (skúsený klamár) oznamuje triednemu profesorovi, že odchádza zo školy, lebo musí ísť na pohreb babky z matkinej strany. Profesor mu podá ruku a skoro so slzami v očiach vyzná úprimnú sústrasť.
Filip sa ku mne otočí a povie, že sa je to len výhovorka aby mohol odísť zo školy - špinavý génius.
Ja, ako vždy, opúšťam mučedníkov s ktorými som trpel tých pár hodín úplne v tichosti a bez slova. Odplavím sa vzduchom ako smrad cez dvere, dolu do šatne ako duch, ktorý koná bez rozmyslu to, čo ho robí šťatným.
"A ak raz umrieme, D, ten tam vtedy určite nebude."
D podvádza svoju lásku na školských toaletách so spolužiačkou, ktorá je do jeho charizmy (jedinej príťažlivej veci čo na sebe má) zamilovaná.
Podlomí jej slovami kolená a znásilní jú! Z očí a uší sa jej bude valiť krv, krásne blond vlasy sčervenejú ako lacné víno - tak sladké ako čierny medveď, víno mojej generácie v skvelej cene.
On si odpustí a vie, že jemu bude odpustené. Každý ho miluje až príliš na to, aby sa naňho dokázali hnevať. Všetko čo potrebuje, je len pozornosť a obdiv a on vie ako si ich získať. Má nás všetkých prečítaných, jeho mágia tkvie práve v tom.
Ak nazvem géniom
obyčajnú ľudskú dušu,
odpustíte žobrákom?
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mrcionka
18. 2.febuára 2013 16:49
surreálna časť mojej duše dostala poživeň, vďaka ti
Napíš svoj komentár