Nič nikdy nebude dokonalé, zmysly často skresľujú realitu. Oči, tie najviac.
Prišiel piatok, deň, na ktorý som sa celý týždeň tešil. Pred pár chvíľami by to bol deň večerného opojenia alkoholom, no posledné mesiace tomu tak už nie je. Som za to aj z časti vďačný, našiel som záľubu aj v niečom inom.
Som zaľúbený, to je dostatočný dôvod na to, aby som si uvedomil, koľko radosti sa dá nájsť aj v nahom ženskom tele dievčaťa, ktoré človek úprimne ľúbi. Nahých tiel som mal v rukách veľa, no predsa len je to iné, ak to telo má človek aj rád a váži si ho, ak na ńom obdivuje kľúčne kosti, krk, prsia, nohy, tvár, ruky, och jej jemné ruky, či oči ktoré sú modré ako jasné nebo z rána. Telá, ktoré pre mňa boli len ružovou dierou, niektorí ju volajú piča, ma už omrzeli. Chcel som niečo viac a aj som to dostal, nečakane.
Nuž a tak za svojou kráskou som sa vybral z môjho rodného mesta menom Lučenec. Študuje v Martine, bude z nej uznávaná lekárka, aspoň dúfam. Cestoval som vlakom, milujem cesty vlakom. Odišiel som z domu, z toho prekliateho miesta, ktoré mi domovom vôbec nevonia. Je smutné, no aj celkom romantické, ak mi vlak príde viac domovom, ako miesto, kde mám rodinu, psa, päť mačiek, priateľov.
Vlak, milujem vlaky, milujem cestu nimi. V Lučenci som nasadol do "motorky", ktorá bola preplnená dôchodcami. Prv som tomu nerozumel, no keď som sa započúval do ich rozhovoru, vysvitlo, že idú na túru do Nízkych Tatier. V Tomášovciach nastúpil starší pán. Mal oblečenú maskáčovú vetrovku, zelené mančestrové nohavice pod kolená, ktoré sa na konci uťahovali koženým pásom. Ďalej mal štucne, ako poľní vojaci za druhej, či prvej svetovej vojny a obuté mal kožené vysoké bagandže. Mal starý vojenský vak, nepremokavý, plný. Na krku mu visel ďalekohľad. Bolo jasné, že na "čundre" je zvyknutý, bol krásny. Jeho šedivé vlasy, krátke šedivé vlasy sa mu odhalili, keď si zložil látkovú šiltovku z hlavy. Bol vtipný, vlasy mal otlačené do tvaru tej pokrývky hlavy. Mal milé, dobrosrdečné oči, usmieval sa nimi, tešil sa. Šiel z neho pokoj aký ide zo starých ľudí, ktorí už nemajú nikoho, ktorých deti sú roztrúsené po svete a majú vlastné rodiny, deti, ktoré si na vás už nikdy nespomenú.
Vlak došiel do Zvolena, kde som mal dvadsať minút na prestup. Šiel som si kúpiť bagetu, zjedol som ju a popbral som sa na druhú platformu, k nástupišťu tri a nastúpil na svoj vlak. Mal som šťastie, vozne boli "kupéčkové", prázdne a tak som si jedno obsadil. Zatiahol som záclony na dvere, aby nikoho ani len nenapadlo, prisadnúť si ku mne. Otvoril som knihu a začal čítať. Vlak sa po pár minútach pohol. To sladké šžvum, šžvum, šžvum ma kolembalo ako malého chlapca, ktorého hojdá na rukách láskyplná matka, chlapca ktorý zaspáva sladučko, sladko. Milujem cesty vlakom.
Pristihol som sa, že ruky mám akési ľahšie. Precitol som zo spánku, z mikrospánku, ktorý ma chytil po polhodine cesty. Keď som zaspal, vypadla mi z rúk kniha. Zdvihol som ju, oprášil, zanadával si a odložil ju do tašky, lebo som vedel, že nemá význam čítať si, keď aj tak som unavený, vyčerpaný, uspávaný vlakom.
Tento krát už doborvoľne, uložil som sa na spánok. Spal som len pár minút, lebo keď sme prechádzali lesom, zacítil som pach nafty. Obzeral som sa, či sa niekde nevyliala. Nič som nevidel. Vlak náhle zastavil, sprievodkyňa otvorila dvere na mojom kupé a oznámila mi, že nádrž na rušni sa roztrhla, lebo niekto niečo uložil v tuneli na koľajnice. Ľudia začali vystupovať a ja som vystúpil tiež. Pach nafty bol výrazný, koľajnice pod vlakom boli celé mokré od paliva a stačila jediná iskra, aby sme všetci vyleteli do vzduchu.
Potom som si zapálil. Nebol som sám, bolo nás tam asi dvadsať fajčiarov.Ja som stál obďaleč, ale tí idioti si zapálili priamo pri prasknutej nádrži. Sprievodkyňa ich odtiaľ vyhadzovala jedna radosť. Po polhodine prišla druhá mašina, aby nás odtiahla na stanicu Diviaky, pár kilometrov od Martina. Celú cestu som sedel sám a uvažoval som, ako sa cítim. Chvíľami som nemal chuť, ísť do Martina, cítil som nenávisť voči všetkému a všetkým. Chcel som byť sám. Bol som zaľúbený, šiel som za svojou Princeznou, ale nemal som chuť, vidieť ju. Pred štyrmi dňami sme sa pohádali a ja som mal pocit, ako keby som ju strácal. Začal som rezignovať, cítil som, že nech spravím čokoľvek, späť ju už nezískam.
Mal som chvíľkovú slabosť, ten prekliaty hnev bol prisilný. Čím bližšie k Martinu sme boli, tým viac som chcel ísť ďalej, nevystúpiť na stanici a nechať ju tam čakať. Chcel som ísť ďalej, nájsť nejakú štetku, ktorú by som pretiahol, aby som ublížil, aby som bol nenávidený, aby som vrátil niečo, čo mi ani nespravila. Mám v sebe tohto diabla, ktorý mi ničí vzťah za vzťahom. Nezvládal som to, nezvládal som psychický boj so samým sebou. Nie raz som prehrával, no do boja som sa púšťal znova a znova.
Tento krát, keď som dorazil na stanicu v Martine, boj som vyhral ja. Keď som ju tam uvidel stáť - modrookú, smotanovo bielu v ružovom kabátiku. Keď som uvidel jej vlnavé blond vlasy a sladučký úsmev na tvári, všetko zlé odišlo. V momente ako som ju uvidel, uvedomil som si veci, ktoré mi v amoku unikli. Uvedomil som si, že si nemôžem dovoliť, zahodiť takú krásu akú som s ňou dostal. Krásu života, chuť do života, krásu sveta, farby jesenných listov, stromov a tvárí. Očarovala mi a sfarbila môj čiernobiely svet. Dala mi radosť.
Ako tak píšem túto malú, kratučkú príhodu, Princezná sedí vedľa mňa. Je to "papkáč", stále iba niečo tlačí do tej modrookej hlávky. Kam sa to v nej stráca, netuším, totižto je útlučká, malá, jemná. Ach, aká je len jemná.
Včerajšia noc s ňou, bola jednou z najkrajších. Ležali sme vedľa seba, hlavy sme mali opreté na rukách a pozerali sme film. Chvíľami som sa na ňu pozeral zboku a videl jej jemné črty v prítmí izby, ktorú osvecoval len slabučičký lúč svetla z vedľajšej miestnosti.
Svetlo akurát ukázalo tie najjemnejšie črty jej tváre. Ukázalo malý, jemný nos, ktorý je krajší ako všetky nosy na svete. Ukázalo jej malé modré očká, aké majú víly z rozprávok v našich predstavách. Ukázalo plné škrečkovské líčka, lebo akurát jedla nejakú jej obĺúbenú sladkosť (je nimi posadnutá).
Aj napriek tej jemnosti, videl som jej v tvári silu. Silu osobnosti, neprekonateľnú charizmu, ktorou si získa srdce každého človek ktorý ju spozná. Ona je jedna z tých žien, ktoré keď niekto stretne, utkvejú mu v pamäti do smrti. Predstavte si dav ľudí, milión, miliarda ľudí - to je jedno. V tom dave, keby vám niekto povedal, "Nájdi Denyho Princeznú," určite by ste ju našli. Bola by prvá, čo by vám udrela do očí.
A povedz, čitateľ. Však by som bol hlúpy, keby som nechal svoju paranoju, zlé ja, ktoré je akousi obranou proti nástrahám a zlu tohto sveta, vyhrať a zabiť to krásne, čo s touto dievčinou mám. Neviem si predstaviť chvíle bez nej. Nech je môj hnev akýkoľvek, to svet je zlý, to ja som zlý. Nie ona, ona, ktorá je práve naopak, jediným dobrom ktoré poznám.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár