Odídem a vrátim sa

Pokiaľ viem, svet sa netočí len okolo mňa. No je to normálne, je to v poriadku. Smutnejšie mi príde, že svet sa netočí ani okolo tých, čo si to zaslúžia viac, tých, čo sa točia okolo iných.

Avšak, dovolím si napísať, že svoj život si nažívam v skutku kvalitne - som pôžitkár. Myslím tým, že každý pohár vína z ktorého sa napijem, užívam si ako keby bol posledný. Kyslastú chuť suchého merlotu si nechám odstáť na jazyku, vyskočí mi husia koža a až potom ten mok života prehltnem. Hltám aj jeho krvavú farbu, hltám ju každým pohľadom na svoj pohár. Užívam si aj nahé telo ženy, ktorá je so mnou ukrytá v bezpečí periny a ktorú hladím od vlasov až po päty so zavretými očami, nech si nezapamätám len jej zjav, no aj hebkosť jej pokožky a jemné záchvevy jej pŕs, keď cez ne prejdem tvrdou kožou svojej dlane. Pôžitkárčim v každej konverzácii, či v každom posluchu, lebo nič nie je očarujúcejšie, než vlastný názor človeka čo si za ním aj stojí.

No chcem viac. Chcem piť hektolitre vína a byť stále triezvy. Chcem sa milovať s tým, že moje telo nikdy nezlyhá, chcem hovoriť a stále mať o čom, chcem vedieť všetko a nerobiť nič. Chcem byť na dne ako Bukowski a byť na vrchole ako Hemingway (najlepšie v takom poradí). Chcem si pamätať svoje sny, no zabudnúť na nočné mory.

Jednou z nich je pohľad na moju matku v slzách. Keď stála nad kalužou mojej krvi a v očiach mala zúfalstvo, kde už smútok bol prislabý na to, aby vyjadril jej vtedajšie rozpoloženie a tak slzy boli suché. Chcem zabudnúť na moment, keď ma matka karhala, pri tom ako som sedel na posteli a ona stála predo mnou, keď som sa prudko postavil s tým že odídem a ona sa v ľaku, že by som bol schopný udrieť ju, zháčila, preľakla a padla do zákrytu. Vtedy sa jej pustili slzy, ktoré ma boleli azda najviac na svete. Čo za prekliaty osud to mám, že som zažil chvíľu, keď sa ma vlastná mama bála? Ja nechcem smútok.

Jedného večera, pár dní po onom incidente s matkou, mal som sen - jeden z mála čo si pamätám (a či som to vymyslel teraz?!) - v ktorom bol chlapec, ktorý sa nevedel nesmiať.

Meno nemal, no bol som ním ja. Mal som krásne stavané telo, čierne oči a uhľovočierne vlasy. Bol som fešák a dievčatá za mnou slintali ako besné psy, mal som charizmu a priatelia ma milovali. Mal som však jednu chybu - môj úsmev, ktorý som už od prírody mal neustále na tvári a ktorý mi nejednu životnú situáciu sťažil.

Keď som jedného dňa šiel zo školy, napadli ma brazílske deti z neďalekej osady, tu pri Lučenci. Mlátili ma ako žito, rozbili mi hlavu a ja som ostal ležať v kaluži krvi. Keď sa tá divá tlupa okolo môjho tela rozostúpila, prišiel ku mne ich Vajda a utrel mi krv z tváre. Mal som na nej ten prekliaty úsmev.

"A hľa ho, škerí sa ako debil. Vari ti je niečo smiešne?!" - spýtal sa ma Vajda.
"Nie, to mám od prírody - neviem sa nesmiať."
"No pozrite ho, zasrana akéhosi, tak on sa nevie nesmiať. Ako môže niekto takú kokotinu povedať, vari ti pripadám ako debil?!"
"Možno trochu," predral som tichým hláskom pomedzi zuby, no nie dosť tichým, lebo Vajda to počul.
"Tak on sa nám rehoce a ešte je aj drzý, nože ho priučte slušnosti!"

A začali ma ďalej mlátiť.

Ďalší zážitok, ktorý mi môj úsmev spôsobil, sa stal cestou cez centrum môjho mesta. Kráčal som si pri hlavnej, okolo deviatej hodiny doobedu. Vôkol mňa samé zamračené tváre našich veľkopodnikateľov, mamičiek s deťmi, otcov, ktorí sa náhlili do práce. Medzi nimi všetkými svietila jedna tvár. Nebola to tvár nijakého otca, nijakej mamičky, ale tvár zostarnutého tuláka, ktorý sa nenáhlil ako ostatní, ale pomaly približoval ku mne. Bol zamračený, zadumaný, zužovala ho ťarcha prežívania zo dňa na deň. Keď bol len pár krokov odo mňa, zdvihol hlavu a zahľadel sa mi do očí. Keď uvidel, ako sa naňho usmievam, v očiach mu preskočila iskra a videl som, ako sa mu po líci skotúľalo pár zúfalých sĺz radosti. Bol som snáď prvým človekom, ktorý sa naňho pozeral bez výrazu zhrozenia, znechutenia, ale s úsmevom. Nebol to však výsmech, bol to úsmev, ktorý hovoril "bude to fajn."

Všetko čo sa mu zdalo chaotické, bolo za pár sekúnd nádherne usporiadané. Svet začal ožívať a hlavná sa zmenila na jeden obrovský festival ľudskosti. Bolo vidieť, ako mu jeden jediný úsmev zmenil život, koľko radosti sa mu vlialo do žíl.

Keď ku mne, jedinému, ktorý sa naňho usmieval, podišiel, prihovoril sa mi: "Mladý pán, máte nádherný úsmev."
"Ďakujem Vám, od chlapa som to ešte nepočul," so smiechom som mu odpovedal.
"Ani sa nedivím, málokto má toľko odvahy ako ja. Nie raz som sa pokúšal prihovoriť chlapcom vo vašom veku, no ich neprívetivé pohľady ma vždy odstrašili. Teraz, keď som uvidel vás, ako sa na mňa usmievate, nabral som dosť odvahy na to, aby som sa vás na niečo opýtal."
Zamrazilo ma, lebo som tušil, kam tým smeruje, no nedalo mi to a odpovedal som kladne.
"Odpustite moju trúfalosť, mladý pán, no život na ulici je osamelý. Mačky a psy predo mnou už utekajú, ženy si my, bezdomovci, nevieme nájsť a tak sa milujeme v komunite medzi sebou. Ako bratia, bratia čo sú spolu už príliš dlho na mori osamote. No ja som iný, mám rád mladé mäsko a vy, vy ste nádherný mladý muž, ktorého úsmev ma očaril a do ktorého by som si nesmierne rád zahryzol."
Očervenel som od hanby, no prekilaty úsmev mi stále vyhrával tú bláznivú melódiu pod každé slovo, ktoré som povedal, takže moje nie vždy vyznelo ako áno a tak som ho odmietol s veľmi slušným tónom.

"Prepáčte mi, no zdá sa, že ste si moju prívetivosť zmýlili so žiadostivosťou."
Tulák sa bez slova otočil a odkráčal.

Tu sa môj sen končí.

No pýtam sa samého seba, ba možno aj teba čitateľ - dá sa po svete chodiť s úsmevom bez toho, aby som dostal cez hubu, alebo aby so mnou niekto vyjebal?

Pekný deň.

 Skutočný príbeh

6 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu