Zahľadel som sa jej do gaštanových očí, ktoré mala veľké ako nočná obloha bez hviezd. Žiara v nich už dávno vyhasla. Šaty mala priúzke, jej telo už nebolo tým, čím kedysi. Ľútosť, tá jediná ma nútila, nech vydržím tých pár minút v jej spoločnosti.
"Vydám sa cestou, ktorá nevedie nikam. Oddám sa krokom, ktoré ma zavedú smerom, ktorým budú samé chcieť, kým ma domov nedovedú. No určite to bude von z tejto ulice." - dostával som sa do tranzu, ktorý ma pohltil vždy, keď som sa bavil s niekým proti svojej vôli.
Ona neprestávala, pľula mi svoje slová priamo do tváre. Zahľadela sa na mňa vždy, keď čakala, ako ju odbijem.
"Máš poňatia, koľko ľudí prešlo Oranžovou ulicou, koľko ľudí prešlo križovatkou, kde sa pretína Ulica červená s Ulicou zelenou? Kde vlastne si? Prečo je Oranžová ulica, jedinou ktorú voláš domov, koľko žien si si po nej viedol, kým si ostal sám? S koľkými priateľmi si sa tackal opitý popri bezdomovcoch, ležiacich ti pri nohách a prosiacich ťa o almužnu? Videl si vôbec niekedy krásy svojich rutinných ciest po tejto ulici?"
Odpovedal som jej neistým tónom, bez toho, aby som si premyslel akúkoľvek vetu - "Ak som kráčal popri bezdomovcoch a ani raz si ich nevšimol, prečo im potom vždy ponúknem cigaretu, odpijem si z vína ktoré mi núkajú? Prečo váham vždy, keď vidím nádhernú žienku, samotnú v prítmí tieňov ktoré pokrývajú väčšinu z chodníkov? Prečo číham na ňu, dúfam v nejaký jej chybný krok, aby spadla a doráňala sa a prestala ma tak choro vzrušovať?" Ak ja kráčam po tejto ulici dvadsiaty rok bez toho, aby som si všimol čo i len jednu dušičku na tejto ulici, prečo práve ty chceš, aby som na tom niečo menil? Ak máš pocit, mylný pocit, že neviem kým som a kam patrím, prac sa mi z očí!"
Môj hrubý hlas, keď som na ňu zručal, určite v nej vyvolal strach. Nebol som oholený a môj roztrhaný kabát musel tiež pôsobiť dosť odstrašujúco. Videl som, ako sa jej huspenina pod úzkymi šatami začala chvieť od strachu. Začala ustupovať až sa potkla o vandráka Vandráka, ktorý ležal na chodníku, omámený alkoholom. Vycítil som krv.
Keď padla, kučeravé vlasy jej nestlmili pád. Pridala tomu aj žulová kocka, vyčnievajúca z radu mačacích hláv, ktoré tvorili podstielku pre topánky bláznov ako my. Krv sa jej valila z temena popri mojich nohách a ja som sa pristihol, ako sa usmievam. Bol to chladný úsmev. Úsmev víťazstva.
Zabil som ju hrôzou - hrôzou tak strašnou, tak nebezpečnou ako Diabol sám. Prekypoval som nenávisťou a predsudkami, ktoré som voči nej mal. Nenávidel som ju, lebo bola tučná, ohavná do tváre. Z jej očí nešlo nič, boli prázdne ako teraz je jej celá lebka.
Obrátil som sa na päte a kľudným krokom sa pobral domov. Rozhodol som sa, že sa presťahujem a tak som nešiel na koniec ulice Oranžovej, ale vydal sa k Ulici zelenej.
Keby som ostal tu, vo svetle oranžových lámp, uviazol by som na mieste, nerozhodný, ktorým smerom sa vybrať a či vôbec. Stál by som, šiel vpred, no hneď sa aj vracal. Na ulici červenej, by som ostal stáť pri jej tele, dumal nad tým, kedy budem môcť preložiť svoj domov niekam, kde svetlá svietia zelenou, no nikdy nevedel, kedy tá chvíľa príde.
A tak, na Ulici zelenej, kde všetko plynulo a bolo jednoduché stratiť sa v dave, uložil som svoj zadok na obrubník a plynul spolu s ľuďmi, náhliacimi sa niekam, kam ani ich vlastné oko nedovidí. Ani jeden z nich necúval, ani jeden z nich nestál. Šli smerom, nevedeli kam, ktorým ich viedli kroky do neznáma.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár