Mal som dvadsaťpäť rokov,

boli štyri hodiny ráno.





Otec odchádzal do práce.





Prišiel sa rozlúčiť,

ja som spal

a bozkal ma na líce.





Teraz vstávam –

mám päť rokov.





A kým zaspím,

znova zostarnem.





O dvadsať rokov

a jeden deň.





Kým ma otec nebozká na líce.

 Báseň
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  6. 3. 2019 16:02
Váž si svojho tatka
Napíš svoj komentár