Raz, práve vtedy keď rozbúrali tú ulicu, prišiel som domov zo sídliska. Všetko páchlo od fekálií a rôznych iných, neidentifikovateľných vecí, ktoré ľudia posplachovali do kráľovského trónu v kúpeľni.
Okno v izbe som mal zatvorené, cítil som sa skľúčený a na chvíľu ma ovládla panika, záchvat klaustrofóbie. Potreboval som otvoriť okno, potreboval som vyliezť na parapetnú dosku, rozprestrieť krídla a objavovať všetku krásu, voľnosť.
Otvoril som ho. Kochal som sa nádherným výhľadom na prepotenýcg robotníkov, ako z prasknutých rúr vyťahujú hovná, bagre ako rozrývajú asfalt a pôdu. Bolo to nádherné. Krása ich práce spočívala v tom, že aj keď je nechutná, musia ju robiť, aby sme nemali ulice zaliate splaškami z kanálov, aby nás ten puch postupne nevyvraždil.
Býval som na siedmom poschodí a tak, keď som sa vyklonil z okna, pocítil som závrať. Myšlienka na môj odlet z parapetnej dosky sa rozplynula. No keď som hľadel dole a myslel na ten pád, ktorý keby ma nezabil, určite by ma ukrátil o pár litrov krvi, ba možno aj o nejakú tú končatinu, zbadal som krásne dievča, ako venčí svojho psíka.
Bola to cigánočka, no taká z tej čistejšej fajty. Vypadala slušne a jej psík tiež. Pocítil som, ako sa mi rozbúšilo srdce a celý čas som ju pozoroval, ako sa jemne nadnáša nad tými roztečenými hovnami a ako ju jej psík poslušne nasleduje. Obaja boli spätí putom priateľstva. Jej ten zápach vôbec nevadil. Keď prechádzala okolo robotníkov, videl som, ako sa im vytáčali hlavy za jej pozadím. Boli slizkí ako to, čo im plávalo pod nohami.
Tá cigánka si to samozrejme všimla a chápala to. Určite o svojich kvalitách vedela. V tom však, ako sa obzerala, potkla sa a spadla rovno do jamy, kde bolo to roztrhnuté potrubie. Spadla do hovien.
Ja ako idiot, začal som sa smiať a smial som sa nahlas, až sa tí robotníci, ktorí to počuli, začali pozerať hore, priamo na mňa. Keď som si to uvedomil, vkĺzol som, ako had, do svojej izby. Červenal som sa od hanby.
Keď som sa po pár minútach odvážil a znova vykukol von oknom, akurát tú krásku z toho ľudského bahna vyťahovali. Bola hnedšia ako predtým, rozklepaná sa pustila do plaču. Jej slzy pomaly stekali po jej hovnami pokrytom tele a vytvárali korytá, riečme korytá - korytá pre slzy, ktoré ešte vyplače, kým smradľavá príde domov.
Robotníci sa jej nechceli ani dotknúť, hnusila sa im. Už prestali slintať, milovať sa s ňou v myšlienkach. Jediné čo teraz videli, bolo len úbohé a smradľavé dievča, ktoré ostalo samo, lebo aj jediný priateľ ktorého kedy mala, ušiel zo strachu pred ňou, bál sa, hľadieť na ňu, na takú zničenú krásu. Jej psí priateľ...
Rovnako sa zhnusila aj mne a v tom momente som sa zhnusil aj sám sebe. Darmo, že mala nádherné tvary a sladkú nevinnosť v sebe, človek je tvor povrchný a to sa vo mne okamžite prebudilo.
Skončila sa moja aférka, keď Chúďa, spadla medzi hovná.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
keby rátam kolko rázy si použil slovo hovná....
nie si nejaký fekalista alebo tak?