Jazzové rytmy sa ozývali barom, hlas sme dali na maximum. Dohodli sme sa, že si s Filipom kúpime fľašu vína v tom bare. Bolo nekresťansky drahé, ale to nám nevadilo, lebo na jednu fľašu sme boli schopní, naškrabať nejaké to euro.
Barman nám však povedal, že keď si kúpime tri fľaše, štvrtú máme zdarma. Tak sme aspoň jednu zaplatili a povedali, nech nám potom postupne nosí aj ostatné tri. A on ich nosil.
Keď sme ešte len dopíjali prvú, prišlo dievča, s ktorým mám ťažko definovateľný vzťah. Nespávame spolu - keby áno, vedel by som ten vzťah pomenovať. Sľúbil som jej, že piť nebudem, no potreboval som vypnúť, odstrániť všetky myšlienky z hlavy. Odstrániť z tohto sveta všetko zlé, čo nedokážem prestať vnímať s triezvou hlavou. Zabiť veci, ktoré ma unavujú.
A tak sa hnevala. Keď sa posadila ku mne, jej kamarátky si posadali na ostatné miesta okolo stola, počul som, ako im zašepkala - "tak tu asi ostávam" a ja som vedel, že kvôli tej fľaši merlotu pred nami. Nereagoval som, len som sa pousmial.
Nevenoval som sa jej, dotýkal som sa jej, snažil sa jej pýtať na dnešný večer, aké má plány, aké majú plány aj s kamarátkami, no odpovede sa mi, pochopiteľne, dostávali len jednoslovné. Chápal som to a nezazlieval jej, ja sám keď som nasratý, nemám chuť, baviť sa s niekým a už vôbec nie s niekým, kto ma nasral.
A tak sme sa s Filipom na seba pozreli, usmiali sa, pozdvihli poháre a pripili si na večer plný chaosu, ktorý ale nás nemusel zaujímať.
Vonka začal padať dážď, sedeli sme a zhovárali sa o Freudovi. Diskutovali sme o svete a o láskach. O tom, ako a či vôbec zmaturujeme. Uvedomovali sme si, akí sme hlúpi.
Dievča sa po nejakej polhodinke mojej ignorácie postavilo a povedalo - "idem sa opiť, poďte so mnou," a jej kamarátky ju nasledovali. Filip sa zasmial a povedal aké je to úbohé, hnevať sa na mňa kvôli vínu. Vraj nech ma berie takého, aký som! Každý predsa vidí do vás lepšie ako vy sám a každý vie, čo potrebujete viac, než budete kedy vedieť vy sám.
A tak emócie plynuli, večer sa začínal. Fľaše vína sa do nás liali a liali. Hlavy sa nám začali motať a polovicu rozhovorov si nepamätám. No pamätám si to, ako sme išli ku mojej starkej, ktorá býva na neďalekej ulici od tohto anjelského baru, po rožky. Nič som predtým, ako som šiel von, nejedol a tak ma zmáhal hlad. Filip šiel so mnou. Starká nám dala štyri rožky, ktoré sme cestou zjedli a z ktorých, keď sme vchádzali do baru, nám ostali len končeky. Ľudia na nás hľadeli, akí sme šialení, že čo sa to s nami deje.
Medzi časom sa vrátilo aj moje dievča, tiež značne pripitá. Celý večer sa roztáčal, všetci pili ešte viac. Do baru sa začali hrnúť maturanti, ale viac tam bolo nás, obyčajných civilistov.
Fľaše postupne padli, no prišiel kamarát, ktorý Filipovi sľúbil, že kúpi ešte jednu fľašu vína v obchode, ktorý nikdy nezatvárajú a v ktorom robí mne veľmi blízka priateľka. A tak sme sa do tejto modly lučenského undergroundu pobrali všetci spoločne, ak si teda dobre pamätám. Kúpil víno a pil ho spolu s Filipom. Ja som zatiaľ stál za pultom v tom obchode a rozprával sa s tou mojou blízkou priateľkou. A toto je presne ten rozhovor, ktorý si nepamätám, no tých slov čo sme prehodili, nemohlo byť až tak veľa, lebo tam chodilo až príliš veľa ľudí.
Boli to mladí, neplnoletí zasrani, ktorí mali absolventský ples v neďalekej budove. Robil som im tam klauna, rozprával hlúposti a zabával ich. Bol som vtipný a vtedy som si uvedomoval, aké fajn to je - byť vtipným.
Odišiel som, oni prišli po mňa keď dokončili fľašu, a pobrali sme sa späť do anjelského baru. Posadali sme si a ja, na moju opitú hlavu, objednal som ďalšie dve fľaše vína. Pili sme ďalej.
V tom sa vedľa mňa, neviem odkiaľ, objavili kamarátky môjho dievčaťa a spolu s nimi aj mne veľmi dobrá kamarátka, ktorú poznám od detstva - jej detstva, spolu so svojím priateľom.
Moje dievča išlo za kamarátkami a táto dobrá dušička ma poprosila, či sa jej postarám o chlapa. Ja som výzvu prijal.
Pili sme spolu a on navrhol, či sa nepôjdeme prejsť vonku, nech sa vieme porozprávať. Bola mi zima, nevzal som si nijaký sveter ani bundu, ale zvládal som to nejako. A tak sme si sadli pred bar na fasádu celej tej budovy a začali konverzovať o všetkom možnom, no najmä o hudbe.
Dospeli sme k tomu, že máme podobné chute, vkus a aj názory na veci, ktoré sa netýkajú len hudby. No zmohla ma zima a tak som navrhol, či nepôjdeme dnu. Cestou nás zastavilo jedno dievča, milá dušička, s ktorým sa poznám len takto cez internet.
Začala sa mi prihovárať, no prerušilo nás moje dievča, ktoré premohla žiarlivosť a odtiahla ma preč. Keď sme vchádzali do baru, mal som so sebou len pohár vína, stál pred ním bezdomovec, ktorý bol strašne krásny. Mal bradu, šiltovku, potrhanú koženú bundu, šuštiaky a úsmev na tvári. Ponúkol som ho, nech sa napije. No objavil sa šéf podniku, podnapitý ako my. Povedal nech mu ten pohár vezmem a tomu úbožiakovi, nech sa pakuje do piči.
Nahnevalo ma to, ale keďže do tohto podniku rád chodím, mlčal som. Len som pokrútil hlavou, v duchu sa zhrozil, zanadával a šiel ďalej piť.
Blížila sa jedna hodina a mne bolo už zle. Rozhodol som, že pôjdem domov a všetci moji priatelia, s ktorými som tam bol, odsúhlasili tento návrh.
Postavili sme sa a išli. S mojím dievčaťom som sa rozlúčil, s Filipom som sa rozlúčil a ostal som len s priateľom dobrej dušičky a s ešte jedným kamarátom, o ktorom som už raz rozpisoval, no teraz sa mi to nechce opakovať.
O neho sa ani nejedná. Jedná sa o toho frajera tej dobrej dušičky. Hodinu a pol sme viedli diskusiu. On študuje psychológiu, čo som chcel študovať aj ja sám a zaujímali ma jeho názory, veci, ktoré sa tam učia. Nepamätám sa, o čom sme sa bavili, ale viem, že to uzavrel vetou, ktorú pozná len ten, kto pozná knihu "Sofiin svet."
Znela nejako takto -
"Deny, aj tak nezabúdaj, že sme ešte len pri korienkoch chlpov v králičom kožúšku."
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ciernaruzicka
26. 5.mája 2013 21:40
podľa štýlu písania mám strašne známy pocit, ako keby som od teba čítala nejakú knihu..
Napíš svoj komentár