bolo to predvčerom.
Asi pomaly začínam tušiť, o čom je dúfanie, kam sa podela posledná slza z očí, ktoré kedysi hovorievali toľko veľa.
Nie je to len obyčajným vyznaním, či túžbou o pozornosť (často klamem), ale aj pochybami o úsmevoch na tvárach ľudí.
Päť mesiacov dozadu, bol som obyčajným "hipsterom", tak nejak by ste ma nazvali. Svet sa mi zdal otvorený, ja som si prišiel primladý na to, aby som sa zbytočne usádzal na jednom mieste. Chcel som cestovať, hľadať domov, spoznávať ženy a popíjať medzi tým víno. Nemal som nikoho, ku komu by som sa viazal, nemal som potrebu usmievať sa a tešiť z niečoho, čo pre mňa ani nikdy neexistovalo.
Ó, pamätám si tie dni, pamätám si tie roky. Mám dvadsať rokov, úsmev na perách a slzu v očku, keď si spomínam na to, čo kedy bolo. Niekedy, keď sa zamyslím nad samým sebou, chýba mi ten môj prázdny pohľad do zrkadla a nekonečná chuť cestovať. Možno tie putá ktoré som si sám nasadil, sú tou najsprávnejšou voľbou, lebo robia ma šťastným. Akurát tá cesta je neľahká, kľukatá.
Pred piatimi mesiacmi som žil život, keď všetko pre mňa malo koniec. Od začiatku som rátal minúty, ktoré mi ku koncu ešte ostávali. Koniec som videl v každom začiatku, neveril som v niečo večné a úprimne, ani teraz v to neverím. Už len dúfam, nádejam sa, no vždy je to viac, než v nič neveriť.
Ba som začal za triezva písať, uvažovať a nie len byť. Niekedy to možno preháňam, no dusiť v sebe hnev a smútok, nechávať veci len tak plynúť, to nie je mojím štýlom. A možno je. Kto som a som vôbec?
Jedine včera, keď sme sa s priateľkou vybrali zničiť mesto, šla s nami aj jej kamarátka, opil som sa a písal.
Napísal som krátku básničku, ktorá detailne vystihovala vtedajšiu situáciu. Neviem prečo, ale v spare vína mi je akosi všetko jedno a nevadí mi, keď niektoré veci nedávajú zmysel. Je to fajn, žiť v nezmysle.
Sedím tu,
pokračujú v slzuvolajúcich
rozhovoroch o nekonečnej
láske ktorá vždy skončila.
Piaty krát
končí tá nádej.
Už ani ja sa nenádejam,
neplačem a nedúfam...
No, vo víne je pravda ako sa hovorí a smútok si vás vždy nájde. No keď som včera smútil, dnes som sa budil usmiaty a šťastný. Bez opice, bez hlavybôľu. Svet mi patril viac ako kedykoľvek predtým.
Tak nech ten svet patrí aj vám, ja sa oň podelím.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
motyylia
4. 1.januára 2014 23:11
neskutočne mi pripomínaš jedného kamoša, ale fest! Výzorom aj blogmi
2
@motyylia pri množstve ľudí na BIRDZi je to celkom možné. Netvrdím, že sa teším tomu, že píšem ako niekto iný, no je to milá náhoda.
3
@2 on ale nechodí ma B aa, ani nepíše, len tak žije ako Ty píšeš... Na 1 fotke čo tu máš som si myslela že si on
5
to si zasa nemyslím rozhodne si myslím že z vás dvoch by boli dobrí kamošovci
Napíš svoj komentár