Kráčam po asfaltovom chodníku, vidím v ňom ryhy otrockých snov môjho podvedomia, ako ma ovládajú. Som znásilnený spoločnosťou, pod narkózou z alkoholu - víno, pivo, víno a sladké slovká mladej nevinnosti.
Rozprával som sa s kráskou, keď uvidel som, že výzor nič neznamená. Slová boli opojné, ako vtedy, keď som oslavoval kamarátove narodeniny a objavil som spriaznenú dušu jedným pohľadom.
Spriaznené duše len klamú a hrajú sa.
Som v tranze, píšem a nečítam, len ťukám, klepem do klávesnice beznádejne zamilovaného počítača, ktorý miluje slová viet. Vety sú jeho jedinou slabosťou.
Slasť v mojej hube sa prejavila, keď som dnes rozprával o Hemingwayovej kniha "zbohom zbraniam." Ako som tak rozprával, našiel som úplne nový význam v majstrovskom diele majstra, spriaznenú dušu v dievčati, ktorému som rozprával o dokonalosti tohto diela, o krásnej hre slov, o dialógoch, ktoré celému románu vládli. Hovoril som o tom, ako som plakal, keď to skončilo smrťou lásky.
Nachádzal som nový význam v tých vydutých kúskoch chodníka, asfaltových odtlačkoch dinosaurov minulej doby, čistej industrializácie. Všteky voľakedy moderné chodníky boli zadĺžené.
Obnovoval som mier, pil som víno a usmieval sa. Rozprával sa s (ne) rovesníčkami, venoval sa umeniu úsmevu, nekonečným diskusiám o dokonalosti sveta.
A povedzte, čo je problémom, ak nie to, že dnes si nik nevšimol chudáka, pred naším barom opusteným.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár