Raz keď som si len tak kráčal po meste, zastavil ma jeden bezdomovec okolo ktorého som prechádzal. Bol to celkom príjemný, starý človek s miernym nádychom lacného vína ktoré sa odzrkadlilo na jeho pokožke, najmä nose, a na hlase ktorým sa so mnou zhováral.
"Dobrý večer mladý pán, nenašla by sa cigaretka?"
"Samozrejme, nech sa páči," povedal som, vyťahujúc ešte neotvorený balík.
"Chlapče, posaď sa ku mne na chvíľu, som tu sám."
Pomyslel som si že nejaké rozptýlenie mi padne dobre a tak som si sadol.
"A čo vy tu takto sám, mladý pán? Taký pekný mladý chlapec," hovoril jemne erotickým, veľmi ukľudňujúcim tónom.
Vedel som koľká bije, ale zvedavosť ma stále držala a bezdomovec pokračoval: "Volám sa Tónčo, akurát som skončil v práci a povedal som si že si na chvíľu sadnem, oddýchnem a zrazu si sa zjavil ty. Chlapče, si môj anjel, nechcel by si za tú cigaretku vyfajčiť?"
Páčilo sa mi ako ide priamo na vec. Tónčo ma síce zaujal, ale stále som sa držal svojej orientácie a ráznym "NIE" som ho odmietol.
"No tak, neboj sa, pekne si tvoj kokot vezmem do úst a pomaly ti ho začnem bozkávať až po koreň, bude sa ti to páčiť, neboj sa," moje nie asi nebolo také rázne ako som si myslel.
"Prepáčte, ja nie som buzerant," povedal som veľmi slušne.
"Ó, to nevadí, ani ja nie," povedal. "Ja sa ti chcem len poďakovať, vieš."
"Nechcem nič, budem už musieť ísť, doma ma čakajú."
"Nechceš aspoň pusinku," hučal do mňa so slzami v očiach. "Alebo ťa môžem pozvať na pivo, no tak."
Bez slova som si s ním radšej podal ruku a odišiel. Začínal som sa ho báť. Aj keď to bol charizmatický, pôvabne voňajúci buzerant, vôbec ma nepriťahoval. Áno, bolo mi ho ľúto, ale môj život sa, nanešťastie pre neho, vybral asi úplne opačným smerom, čo sa sexuality týka. Obdivujem ho, fakt ma to potešilo. Zalichotil mi jeho záujem o mňa, poteší ma keď som príťažlivý aj pre chlapov buzerantov.
Je to zážitok, ktorý zmenil môj pohľad na toto mesto. Vďaka Tónčovi som zbadal krásu v tom čo všetci odsudzujú. Vidím za hranice. Dovtedy som si myslel že toto mesto je stoka. Je to však skvelé, inšpiráciou preplnené mesto, ktoré nás všetkých ťahá na svoje sídliská, námestia, pred všetky non-stopky, do nespočetne veľa barov plných kuriev. Málokto vidí potenciál, ktorý ňom je. Ja ho však vidím, vidím zo svojho miesta. Vidím svojich priateľov, ľudí prúdiacich okolo mňa ako sa motajú s prázdnymi pohľadmi a poloplnými (poloprázdnymi) fľašami v rukách do najbližšieho tieňa, padlých anjelov ako si držia nebeskú vôňu zovretú v dlani pod nosom. Vidím pravých buzerantov, teplošov ktorí sediac čakajú na svoju lásku, lásku ktorá vášnivo rozpáli iskru v ich očiach. Čakajú presne ako môj kamarát, Tónčo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár