Je to bohémske oko, ktoré vidí svet inak ako vy či ja, vidí ho pestrejšie, či viac monotónne, smiech je preň anjelsklou hudbou a plač je riekou tečúcou do kopca. Srdce poéta je orgán, jedinečný orgán, ktorý v sebe básnik má od narodenia a nedá sa nijako transplantovať, nikde kúpiť. Keď básnik umrie, jeho poetické srdce sa rozplynie vo vzduchu s jeho posledným výdychom.
Niektorí tvrdia, že srdcia poétov sú duše, no my, bláznivé deti, vieme, že nič také ako duša, ktorú má každý, nedokázala by napísať niečo tak unikátne, ako napíše srdce poéta. Básnik bez poétovho srdca môže napísať slovo "hovno", no každý sa nad ním zhrozí a bude v ňom vidieť ľudský exkrement hnedej farby, po vínnom molu možno trocha černejšej, no s nedefinovateľným zápachom.
Ak slovo "hovno" napíše básnik s poetovym srdcom, to slovo naberie úplne nový význam - "šľapila si do mňa ako do hovna" napríklad znamená, "zamiloval som sa".
Cítite ten rozdiel v básňach, ktoré vám povedia nič a v tých, ktoré vám tiež povedia nič, no stále v nich niečo hľadáte? Sú to básne básnikov a básne "so called básnikov", ako by som sa ich slangovo pokúsil nazvať.
Najsmutnejšie na tom všetkom je, že "so called básnikov" je v modernej dobe príliš veľa. Nebojte sa, nekritizujem svet, nebúrim sa - ja sám som jedným z nich.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár